Famous? No thanks! ✓

-1

Zhrniem to v rýchlosti. Moje meno Jung SoYoun. Mám 18 a som mladšia sestra Jung Hoseoka alias J-Hopa z BTS. A k tomu celému musím dodať malý fakt, no celkom podstatný fakt.

Neznášam ako jeho, tak aj celú tú jeho neskutočne populárnu skupinu.

Prečo?

Odpoveď je jednoduchá.

Tá skupina všetko zničila... Zničila celý môj aspoň trochu šťastný život.

S Hobim som mala dokonalý súrodenecky vzťah. Všade sme boli spolu, vždy ma ochraňoval, no teraz...

Teraz som úplne sama a strecha našej školy je miesto, kde trávim všetok voľný čas.

Je tu ticho a pokoj, keďže sem veľa ľudí nechodí a som si istá, že by ma tu takmer nikto nehľadal.

„Tak tu si. Dlho som ťa hľadal," ozval sa až príliž povedomý hlas za mnou, čo ma vyviedlo z omylu.

Samozrejme, že by ma tu nikto nehľadal.... Až na toho blázna, ktorý prišiel po dlhej dobe znova domov.

„Tak si ma teda našiel. Toľko toho," odsekla som mu bez akýchkoľvek emócií v hlase a nohy spustila cez okraj akoby som chcela skočiť dolu.

Určite by to bola krásna smrť a na náhrobny kameň by mi dala moja matka napísať nejaký odporný komentár vzťahujúci sa na moju neschopnosť.

Práve z toho dôvodu som ešte neskočila... Naskočila som, pretože jej za žiadnu cenu nechcem urobiť toľkú radosť.

"Chýbala si mi," povedal smutne.

‚SoYoun, neopováž sa reagovať na jeho ľútosť, aj keď by si sa mu najradšej hodila okolo krku! Proste nesmieš!' okríkla som sa v duchu.

Bolo mi jasné, že mu na mne maximálne nezáleží a celé toto je hnusné divadlo, ktorým mi mal znova zlomiť srdce.

„Prepáč," ozval sa po niekoľkých sekundách hrobového, no napriek tomu nepríjemného ticha, v ktorom bolo jasne cítiť napätie.

Zrejme konečne pochopil, že mu odpovedať nechcem.

„Chýbala? Radšej si radšej bež za tými slávnymi Bangtanmi, keďže tu nie je nič zaujímavé," darovala som mu pohľad plný nenávisti.

Rýchlo som okolo neho prešla, aby nezaregistroval slzy, ktoré sa mi po pár sekundách úspešne podarilo zahnať.

Už viac som nemohla... Nevládala som znášať ten jeho večný optimizmus a naivitu, že všetko je krásne.

Nie každý mal toľké šťastie narodiť sa ako obľúbené, no najmä od malička extrémne talentované dieťa. Nie každému vždy všetko spadlo rovno pod nos.

On bol to obľúbené dieťa. On vždy dostal to, čo chcel.

No ja som bola omylom. Bola som dieťaťom, ktoré sa nemalo narodiť.

Aj napriek mojej snahe ma rodičia nikdy nepochválili. A práve z tohto dôvodu som vzdala akúkoľvek snahu vzbudiť v ich očiach hrdosť... Hrdosť na to, čo som doteraz dokázala.

Som osoba, ktorá vždy troskou bola a vždy aj bude.

Niekoho by to zarazilo, no ja som si zvykla. Išlo to ťažko, no postupom času sa to stalo plne prirodzené.

„Younnie, počkaj!" kričal za mnou, no ja som to neriešila.

Nechcela som aj naďalej počúvať jeho klamstvá o tom ako ma má veľmi rád, a preto som si do uší zastrčila sluchátka s pesničkami od Exo a ďalej už nič okolo mňa nevnímala.

Teda až na udržiavanie rovnováhy na mojom pennyboarde, ktorý bol už dlhšiu dobu mojím najvernejším spoločníkom.

„Ach dievčisko jedno, kde si zase bola?!" vychŕlila na mňa matka hneď, ako som vošla do predsiene.

V jej hlase nebolo v žiadnom prípade počuť ani náznak strachu o môj život. Namiesto toho tam bol jasný podtón nenávisti. Nenávisti voči môjmu nevhodnému správaniu. Akoby ma mal takýto tón naučiť totálnej poslušnosti. Dobre som si to uvedomovala, aj keď na mňa mal úplne iný účinok.

„Na streche," odpovedala som prosto a snažila sa ju ignorovať, čo sa mi nakoniec aj tak nepodarilo.

„Kde je Hobi?" spýtala sa ma ustráchaným tónom, ktorý v mojom prípade nikdy nepoužila.

„Je mi totálne jedno, kde ten namyslený idiot je!" vykríkla som naštvane a chcela som ísť do svojej izby, no matka ma zastavila.

„Už nikdy sa neopováž takto o ňom hovoriť! Tvrdo drel, aby sa dostal tam, kde teraz je! Vždy bol talentovaný a nie ako ty! Dúfam že si rozumela!" povedala výhražným tónom, ktorý mi mal dať jasne najavo, že som to prehnala.

Samozrejme, že si ho ochraňovala... Ako vždy.

„Mami, nechaj ju," ozval sa za nami Hoseok a v ochrannom geste ma chytil ma za plece.

„Dajte mi už všetci pokoj a prestaňte sa tváriť, že vám na mne záleží!" znova som vykríkla a neriešila, čo povedia susedia.

Tak rýchlo, ako mi to nohy dovoľovali som vybehla do svojej izby, kde som sa zamkla s odhodlaním tu ostať. Nechcem sa mu pozerať do očí...

Do očí plných šťastia, zatiaľ čo tie moje zvieral smútok. Rovnako ako aj moju dušu.

Najhoršie na celej tejto situácií bolo, že som nedokázala ovládať svoje city, čo mi do budúcna určite spôsobí mnoho problémov. Čo som teraz nechcela riešiť.

„Younnie, prosím, pusti ma dnu," za dverami sa ozval prosebný hlas toho idiota.

„Hobi, nechaj ju. Veď ona odtiaľ raz vylezie," ozval sa matkin hlas, ktorý akoby sa mi vysmieval. Akoby hovoril, že som vopred prehrala.

„Mami, pochop, že nechcem, aby takto trpela...."

"Nechaj ju tak." povedala a v jej hlase bolo počuť, že stráca nervy.

Ayo mouses! I'm back!

Tak čo chýbala som? (Ja viem, že nie, ale musela som sa spýtať 😂). Známky už opravené? Alebo na to kašlete? Ja musím ešte opravovať fyziku a geografiu... ach jaj...

Btw netuším kedy pridám ďalšiu časť, takže dúfam že toto zatiaľ stačí 😘😘

Your Mima 😘