Famous? No thanks! ✓

-5

Ráno prebiehalo veľmi rýchlo. Hobi ma zobudil už o piatej, aby som všetko v pohodičke stíhala. Ani sme sa nenazdali a už sme sedeli v aute a kývali mame.

Dosť ma prekvapilo, že dnes to brala ako-tak fajn a teraz jej dokonca upadla aj nejedna slzička.

Určite to musí byť kvôli Hoseokovi. Veď predsa ho znova dlhší čas neuvidí, no nie?

„Tešíš sa sestrička," spýtal sa možno až príliš nadšene Hoseok sotva po pätnástich minútach cesty.

„Skôr sa bojím. V dorme je vás sedem chalanov a bojím sa, že bude pre mňa ťažké prispôsobiť sa... najmä chlapčenskej spoločnosti,"odpovedala som trochu so strachom a ďalej sledovala cestu, ktorá sa rýchlo mihala za oknami.

Ani v najmenšom sa mi nepáčilo, že som mu tak jednoducho odpovedala. Je to dosť dlhá doba, čo som sa s niekym takto rozprávala o svojich pocitoch a ani v najmenšom sa mi to nepáčilo.

„Neboj sa, všetko bude v poriadku," snažil sa ma upokojiť a chytil ma za ruku, no ja som ju inštinktívne skryla z jeho dosahu.

„To je kvôli tomu hajzlovi, že?" spýtal sa trochu podráždene a ja som prikývla.

Vôbec, ale vôbec sa mi nepáčilo moje správanie v jeho blízkosti.

A už vôbec sa mi nepáčilo, že som mu nedobrovoľne, no podvedome odpovedala na každú otázku, čo mi kedy položil.

„Až sa mi nabudúce dostane pod ruky.-" začal zo seba tie slová doslova pľuť.

„Čo takto to nechať tak? Čo takto znova začať ignorovať moju existenciu presne tak, ako si to robil posledné tri roky? Nepleť sa do toho a všetko bude v poriadku," odsekla som mu mierne nahnevane a do uší som si zastrčila sluchátka.

Zapla som si pesničku, ktorá bola snáď mojou najobľúbenejšou zo všetkých a to Promise od Exo.

Sústredila som sa na každý jeden tón piesne a popri tom som sledovala krajinu, ktorá ubiehala za oknami.

Bolo zvláštne, že som nič z toho poriadne nezaregistrovala, pretože jediné na čo som sa mohla sústrediť boli piesne, ktoré mi hlasno bičovali moje ušné bubienky.

Vďaka tomu som sa nedokázala poriadne sústrediť ani na moje vlastné myšlienky, čo bolo dobre, pretože by to nemuselo dopadnúť nijak dobre.

Nechcela som znova prepadnúť strachu, ktorý ma už od včera sužoval.

Nechcela som znova mať samovražedné myšlienky, ktoré by situácií ani najmenej nepomohli.

Prestala som vnímať svet okolo seba až na takú dlhú dobu, že som nedokázala postrehnúť, že sme v cieli našej cesty.

Spamätala som sa, až keď so mňa Hoseok jemne drgol, čím ma zobudil zo snívania a vrátil naspäť do krutej reality,takže som bola konečne donútená všimnúť si vilu, ktorá sa týčila hneď pred nami.

„Takže odteraz budeš bývať tu s nami," zasmial sa veselo brat a ukázal na dom pred nami.

Sama pre seba som si naozaj potichu zapískala.

Musím uznať, že je to tu naozaj krásne, no najmä veľké.

Dúfam, že budem schopná sa im čo najlepšie vyhýbať.

„No poď, nech sa konečne naješ," zasmial sa znova Hoseok.

Obaja sme preto vyliezli z auta a hneď sa vydali k tomu satanovmu domu.

„A čo moje veci?" spýtala som sa rýchlo.

„S Yoongim ti ich premiestnime do mojej izby, kým budeš večerať. Neskôr sa budeš môcť premiestniť do hosťovskej izby, keď bude hotová," vysvetlil mi v jednoduchosti.

Pri jeho slovách sa mi rozbúšilo srdce a znova sa vo mne prebudil nesmierny strach.

Zrejme ma tam chce nechať s nimi samú.

Úplne samú...

Tiché: „Aha," bolo jediné, čo som zo seba dostala.

Jasne som cítila ako som čím ďalej, tým viac nervóznejšia a najhoršie na tom všetkom bolo, že som s tým nedokázala nič urobiť.

Vôbec nič.

„Poď dnu. Naozaj sa nemáš čoho báť," usmial sa na mňa, keď odomykal dvere.

„Chalani som doma a mám so sebou hosťa!"zvrieskol na celé hrdlo až som si myslela, že ohluchnem.

Niekoľko sekúnd na to bol počuť po chodbe dupot hneď niekoľkých chalanov naraz.

„Konečne si doma!" ozval sa niekto a ja som podľa hlasu spoznala Taehyunga.

Po pár sekundách som videla štyroch chalanov bežiacich naším smerom. Inštinktívne som išla pár krokov dozadu a ako vidím, urobila dobre pretože tie trdlá môjho brata prišpendlili k zemi.

„Chalani nechajte ho, určite je unavený z cesty. Hoseok, hovoril som vám, aby ste sem neťahali nejaké fanúšičky," povedal naozaj otráveným hlasom Jin a prepaľoval ma pohľadom.

Znova som zneistela a cítila sa oveľa viac nervóznejšia, ak sa to ešte vôbec dalo.

„Hovorila som ti že si ma mal nechať doma a ďalej ignorovať moju existenciu... Vedela som že to nie je dobrý nápad," povedala som potichu a pre istotu naňho ani nepozrela.

„Toto nie je žiadna fanúšička, ale moja sestra... No a je tu taká vec, že-" zakoktal sa brat a nesmelo pozrel na Namjoona a Jina.

„Že sa vraciam domov," nesmelo som ho doplnila.

„Nie! Nenechám, aby ťa ten hajzel šikanoval aj ďalej... Navyše správanie našej mamy nie je voči tebe správne, takže chalani, SoYoun tu bude s nami bývať," povedal Hobi a ja som vytreštila oči, tak ako všetci prítomní.

„Do podrobností to poriešime potom, teraz sa hlavne najedzte," rozkázal s milým úsmevom Jin.

"
„Zoberte SoYoun, ja ešte musím ísť zobrať kufre... Suga, pomôžeš mi?" prosebne pozrel na dotyčného človeka, ktorý prikývol.

Oni dvaja odišli a ja som tam ostala s nimi sama.

Úplne sama.

„No poď. Musíš byť hladná, že?" usmial sa Jin a Tae ma chcel objať, no ja som mu pohotovo uhla. Čiže chudákzletel na zem a následne na mňa ublížene pozrel.

„Prepáč... zvyk," povedala som a ospravedlňujúco sa naňho pozrela.

„Tae nechaj ju!" povedal karhavo Jin a zaviedol ma do jedálne. Toto bude dlhých pár minút....

Hanbím sa za to...

Ospravedlňujem sa, ak ešte niekde ostali pravopisné chyby 😫