Famous? No thanks! ✓

-6

„Máme ryžu so zeleninou a kuracím mäsom. Dúfam, že ti bude chutiť," povedal Jin a položil predo mňa už spomínané jedlo.

„Vďaka," slabo som sa usmiala.

Všimla som si, že Tae je nebezbečne blízko pri mne, tak som si presadla na inú stoličku.

Dala som si dolu mikinu a zavesila ju na stoličku, na čo sa Jin zastavil uprostred chôdze a všetci prítomní sa pozerali na moje ruky.

Ľutujem, že som si zobrala tričko s krátkym rukávom, pretože akurát bolo vidno najviac mojich rán a modrín.

„To máš kvôli.-" začal niekto vetu, ktorú ani nedokončil.

Pozrela som na dotyčného a zistila, že je to Jungkook, ktorý sa opieral o zárubňu dverí.

„Brat spomínal, že ma šikanovali," povedala som potichu.

„Younnie, som rád, že si konečne- začala jesť." vošiel sem Hobi s úsmevom, ktorý mu zmrzol hneď, ako zbadal moje ruky.

„To je kvôli tomu hajzlovi, že?" spýtal sa pozdráždene a ruky znova zaťal v päste.

„Už v aute som ti povedala, aby si mi dal pokoj," odsekla som mu a ešte trochu jedla.

„Ďakujem Jin, bolo to skvelé," usmiala som sa na spomínaného chalana.

„Chalani, choďte do obývačky," povedal Jin prísnym tónom.

Naznačil mi, aby som ostala sedieť. Zobral misku s nedojedeným jedlom a o chvíľu bol späť.

„Môžem si pozrieť tvoje ruky?" spýtal sa a prisunul si stoličku, tak, aby bol bližšie ku mne... samozrejme, že tak, aby som sa necítila nepríjemne.

Chvíľu som váhala, no potom som nesmelo prikývla, pretože som dúfala, že mi nijak neublíži.

„Povedz mi, ak ti to je nepríjemné." povedal ustráchane a pozrel mi do očí.

Nechápala som prečo, ale tento pohľad ma upokojoval.

„To je v poriadku... len si musím zvyknúť," smutne som sa usmiala.

Prikývol a jemne mi prstom prechádzal od pleca až ku končekom prstov. Občas som sykla, pretože prešiel po novej modrine alebo čerstvej chraste zo včerajška.

„Ako dlho sa to deje?" spýtal sa po chvíli so značným smútkom v hlase.

„Odkedy som nastúpila na vyššiu strednú... Bolo to približne v čase, keď ste debutovali," odpovedala som.

„Riaditeľka, učitelia alebo rodičia o tom vedeli?" spýtal sa a s hrôzou v očiach.

„Vedeli o tom... V škole to neriešili, pretože ten blb je z bohatej rodiny, no a rodičov vždy zaujímal len Hobi... ja som bola vždy nechcené dieťa," povedala som so sklonenou hlavou.

„My nedovolíme, aby sa to tu dialo. Tu ti nikto nebude ubližovať a v škole na teba bude dávať pozor Jungkook. My sme jedna krásna rodina a teraz do nej budeš patriť aj ty," povzbudivo sa na mňa usmial a chcel ma pohladiť po ruke, no ja som znova uhla.

Neverila som mu.

Nedokázala som to.

Najmä nie po všetkých tých prázdnych sľuboch, ktoré mi doteraz všetci dávali.

„Máš traumu, že?" spýtal sa so zvláštnym tónom.

„Tak trochu."

„Poviem chalanom, nech ťa neobjímajú, aspoň kým sa tu nebudeš cítiť lepšie," znova sa usmial.

Nedokázala som to vysvetliť samej sebe, no dostala som neskonalú potrebu objať ho.

„Jin ja... vieš... no... môžem... môžem ťa objať?" vysypala som zo seba a nesmelo sa naňho pozrela.

„Samozrejme... Si na dobre ceste a za chvíľu tu budeš najväčší diablik," zasmial sa a ja s ním.

Ani on sám netuší, ako veľmi si prajem, aby mal pravdu a všetko by bolo také ako predtým, no viem, že nič také sa nestane.

Kvôli všetkým ranám a jazvám na duši už nikdy nebudem môcť byť normálna...

Aj po roku som znova so zranenou nohou... Kto toto môže? No predsa len ja!

Btw prajem krásny dník 😂