Famous? No thanks! ✓

-2

J-Hopeov pohľad

„Dobré ráno sestrička," úprimne som sa usmial na SoYoun, ktorá práve vošla do kuchyne.

„Dobré ráno," ozvala sa rozospato a roztomilo si pretrela očká.

„Toto mi chýbalo. Tvoj rozospatý hlas a hniezdo na hlave. To ako si ma vždy napomínala, keď som niečo urobil... Chýbala si mi ty," hovoril som, zatiaľ čo som sledoval ako si robí raňajky.

„Odvtedy sa toho veľa zmenilo," odsekla drzo a položila predo mňa plnú misku s cereáliami.

"Ty jesť nebudeš?" zvedavo som sa jej spýtal, pretože ma zarazilo, že nejedla jej obľúbené jedlo.

„Tebe to mama nepovedala?" nechápavo na mňa pozrela, no hneď odvrátila zrak k displeju jej mobilu, ktorý som jej kúpil pod stromček.

„Čo mi mala povedať?" sledoval som každý jej sebemenší pohyb a aj slabé zmeny mimiky v jej tvári.

„Nič podstatné," povedala rýchlo a ešte rýchlejšie odišla do svojej izby.

Pomaly som dojedal raňajky od Younnie a pri tom premýšľal na tým, čo mohlo tak veľmi zmeniť jej správanie, no na nič som neprišiel.

Dokonca som neprišiel ani na to prečo ma tak moc nenávidí, čo mi bolo ľúto, keďže ju mam úprimne rád.

Po polhodine sa tu opäť zjavila a pennyboard oprela o skrinku. Pohmkávala si pesničku Love Me Right od Exo a robila si desiatu do školy, ktorej bolo žálostne málo. Tvorilo ju len jedno jablko, jeden toast a káva v termo hrnčeku.

Pri tomto pohľade ma pichlo pri srdci.

„Odveziem ťa do školy?" spýtal som sa milo, keď si dávala desiatu do tašky.

Mám podozrenie, že jej jedálny lístok rozhodne nie je v poriadku, keďže včera nevečerala, dnes neraňajkovala a desiata je plne žalostná... Úplne ako pre prváčika.

„Nie, ďakujem. Nie som decko, takže obyčajnú cestu do školy zvládnem aj sama," odpovedala mi a odišla z kuchyne.

Samozrejme, že nezabudla svoj penny, čo ma ani neprekvapilo a musel som sa nad touto drobnosťou potichu zasmiať.

***

„Mami, čo sa stalo so SoYoun?" zvedavo som sa jej spýtal, keď naobed prišla domov.

„Keď si odišiel, tak sa zmenila... málo je, v škole nemá kamarátov... niekedy príde domov s modrinami," povedala s nezaújmom, načo som ja vytreštil oči.

Takže už viem z časti viem, čo je vo veci. Nikdy by som si nepomyslel, že to zájde až takto ďaleko. Samozrejme, že by ma ani v tom najhoršom sne nenapadlo, že by sa mama k nej mohla správať tak hnusne a ľahostajne voči jej problémom.

„A ty to nijak neriešiš?" vydesene som sa jej spýtal,

„Povedala mi, že to nemám riešiť, tak som to neriešila. Predsa sa musí naučiť riešiť svoje vlastné problémy, no nie?" povedala s desivým pokojom, ktorý sa mi ani najmenej nepáčil.

Teraz to už viem...

Nikdy som nemal SoYoun nechať samú, no teraz si to môžem už len vyčítať.

„Pôjdem po ňu do školy," povedal som a rýchlo vybehol von s kľúčami od auta.

Nesmiem tu aj naďalej SoYoun nechať... Preto si ju vezmem so sebou do Soulu.

Cesta autom do školy bola krátka. Vystúpil som z auta a a rozhodol sa ísť dnu.

Vôbec ma neprekvapovalo, že všetci na mňa upierali pohľady ako na nejaký zázrak z neba.

Plne som ich odignoroval a namiesto toho som si všimol hlúčik ľudí, ktorý sa nachádzal uprostred veľkej chodby.

Zdalo sa mi to podozrivé, a preto som sa rozhodol to omrknúť.

Pokojnými krokmi a so zvedavým pohľadom som sa tam vydal, no to, čo som videl ma zarazilo.

Bola tam...

Natlačená na skrinky a nejaký sviniar ju mlátil.

Cítil som, ako mi v žilách doslova vriela krv, no rozhodol som sa krotiť, aby som si nepriviedol zbytočné problémy, za ktoré by ma manažér najradšej prizabil.

„Myslíš, že je správne šikanovať slabších? Šikanovať práve ju?" spýtal som sa dostatočne nahlas, aby to počuli všetci, no najmä on.

Vôbec mi neprišlo divné, že všetky oči boli na mne. Pravdupovediac som to očakával a bolo to to, čo som chcel.

Hlavou mi prebehli všetky tie články, ktoré budú na nete po tom, čo sa toto prevalí.

No stojí mi to za to.

„Je to len dno spoločnosti, ktorá nám tu špiní povesť školy. Nezaslúži si tu chodiť a ja jej to chcem len dokázať," povedal namyslene ten frajer.

Uvedomoval som si, že som sa chcel krotiť, no nevydržal som to a so značnou silou som ho prišpendlil k skrinkám.

Nemal som ani najmenšie pochyby o tom, že ten náraz musel byť bolestivý, no on si to zaslúžil.

Zaslúžil si to za to, že ubližoval mojej Younnie.

„Zapamätaj si, že moja sestra nie je žiadne dno spoločnosti, pretože si ním ty. Iba úplny zúfalec a chudák dokáže udrieť dievča! Prisahám, že mi bude plne jedno, že ma média roznesú na kopytách, no ty budeš trpieť oveľa viac ako kedy musela kvôli tebe trpieť ona," výhražne som mu zavrčal tak, aby to počul len on.

„Choď do auta. Pôjdem ťa vypýtať," povedal som SoYoun a hodil jej kľúče od auta.

Po uistení, že kľúče chytila som sa otočil a nasmeroval si to do riaditeľne.

Počas celej cesty sa na mňa lepili spýtavé pohľady. Už teraz som vedel, že sa o tomto malom incidente dozvie aj manažér, ktorý ma určite nepochváli.

Až tesne pri dverách som si uvedomil, že práve teraz idem na miesto, ktoré som v minulosti často navštevoval. Bolo to akoby som sa znova vrátil do minulosti.

S myšlienkou na to akú radosť z nášho stretnutia bude riaditeľka mať a úsmevom na perách som pokojne zaklopal a čakal na mne plne známe:

„Ďalej."

Ayo mouses! I'm back!

Ja viem, že je to shit, ale to len zo začiatku! Sľubujem, že sa to rozbehne a bude tam aj Chanyeol! Sľubujem!

Your Mima 😘

Ps po roku od vydania tejto časti:

Chytám sa za hlavu, plačem a nariekam nad tým, čo za blbosti som to tu písala... 😭😂