Senátor

1. časť

¤ Švédsko ¤

,,Ociiiiiiiii!" naháňala som otca po dome. Nečudujte sa, mám 5 rokov.
,,Chyť ma!" smial sa a utekal predo mnou. Mne sa behalo ťažšie, keďže som mala na hlave prilbu, rukavice, dres a korčule cez rameno. Zatiaľ čo on urobil krok, ja som musela urobiť tri.
,,Oci!" skríkla som a zastavila. Prekrížila som si ruky na hrudi a zamračila sa.
,,No dobre." kľakol si ku mne.
,,Môžem?" vyhŕkla som. Zamyslene sa na mňa pozrel, no prikývol.
,,Ale sama, prosím!"
,,Sama?"
,,Áno! Veď to nie je ďaleko, prosím, oci! Mami!"
,,Áno?" prišla do obývačky mama.
,,Všakže môžem? Že?" skákala som.
,,Aj tak tam musím ísť," povedal otec.
,,Oh, no dobre, ale poďme už!" rozkázala som. Vbehla som do vchodu a schmatla hokejku. Obula som si korčule a čakala kým príde otec. Keď konečne po niekoľkých nekonečných minútach prišiel, okamžite som k nemu natiahla nohy s korčuľami. Usmial sa, pokrútil hlavou a čupol si, aby mi ich zaviazal.
,,Poďme!"
,,Musím sa obuť, rýchlik," potichu sa zasmial a z botníka vybral topánky.
,,A puk máš?" opýtal sa pomedzi to, ako si viazal topánky.
,,Jasn... nie." nahodila som úškrn.
,,Marsha?" zavolal na moju mamu.
,,No?" odkričala z kuchyne.
,,Donesieš puk?" nastalo ticho. Až po chvíli sa ozvali mamine kroky až sa zjavila vo vchode spolu s modrým pukom.
,,Tu je." podala mi puk a ja som sa natiahla rukami k otcovi aby ma zobral na koňa.
,,No poď." nahol sa ku mne. Nezobral ma na koňa, ale len si ma prevesil cez rameno. Zakývala som mame a odišli sme.
Neďaleko, takých päť minút, od vily máme jazero.
Pri jazere máme urobenú búdu kde máme dve hokejové brány, lopaty a ďalšie veci.

⌘

,,Oci, ale je tu sneh," povedala som keď ma položil na zem.
,,Veď počkaj." odišiel k búde a odomkol ju. Vybral z nej lopatu a začal mi čistiť ľad.
,,Ty si rolba?" smiala som sa.
,,Hej." usmial sa a čistil ďalej, zatiaľ čo ja som sa váľala v snehu.

⌘

O niekoľko minút to bolo hotové.
,,Oci?" povedala som o chvíľu.
,,Áno?"
,,Stratil sa mi puk," fňukala som.
,,V záveji?"
,,Hej."
,,Kde presne?"
,,Tam " ukázala som na závej.
,,Tak poď, nájdeme ho." kľakol si do záveja a začal ho hľadať.

⌘

,,Máš?" opýtala som sa s nádejou v hlase.
,,Nie."
,,Nieee." skňučala som.
,,Idem domov a donesiem ti druhý, dobre?" usmial sa.
,,Dobre." úsmev som mu opätovala.
,,Ale daj si pozor,"
,,Dobre," uškrnula som sa a on odišiel.
Na kraji ľadu som našla menšie kamene. Naukladala som si ich na ľad a strieľala do brány.
Začalo mi byť horúco, tak som dala prilbu nakraj a hrala ďalej.

⌘

,,Ale, ale, ale.. pozrime sa kto to tu je," začula som chlapčenský hlas. Otočila som sa.
Na kraji jazera stáli traja o minimálne dve hlavy vyšší chalani.

Do kelu.

,,Ahoj," pozdravil ma najvyšší.
,,A-a-ahoj." išlo to zo mňa ako z koberca.
,,Hokejistka?"
,,Á-áno."
,,Ale vieš že ty hrať hokej nevieš?" zasmial sa ďalší.
,,Viem!"
,,Hmmm." nahodili vážne tváre no potom spustili smiech a mne bolo do plaču.
,,Aj tak ťa nikdy nevyberú do nároďaku..." smiali sa. Asi preto lebo som mala na sebe dres s troma korunkami.
,,Výberu," povedala som odhodlane.
,,Asi nie keď máš namiesto pukov kamienky," zasmial sa ďalší.
,,Daj na to, Erik!" zasmial sa znova ďalší a dali si pästičku.
,,Zabudol som, ako sa voláš ?"
,,N-Naomi."
,,Naomi, Naomi... takú nepoznám." uškrnul sa Erik. Na hlave mal žlto-modrú čiapku, s taktiež troma korunkami.
,,A vy?" povedala som ale oni sa robili že nepočuli.
,,A priezvisko?"
,,Boucher."
,,Počkaj, tvoj otec je ten hokejista nie?" opýtal sa Erik. Len som prikývla.
,,Aj tak si po ňom nič nezdedila," spustili smiech. Ja som potláčala slzy.
Prešla som okolo nich a korčuľovala k bráne. Keď v tom mi pod korčuľu niektorí z nich hodil konár a ja som spadla na hrot hokejky a rozťala si peru. Ale tak, že ľad sa do sekundy sfarbil do tmavo červenej.
,,Do riti! Poďte preč!" rozbehli sa preč.
Ja som vstala a sadla si do záveju.
Urobila som zo snehu guľu a priložila si ho na rozťatú peru.
Začala som plakať. Nie z toho že mi ide krv ale z toho, čo mi povedali.

Ale čo keď majú pravdu? Čo keď nikdy nebudem hrať za výber? Za tím? Ale skončím za nejakým stolom v kancelárii? To nesmiem dopustiť!

Utrela som si slzy a vymenila sneh.

⌘

,,Naomi." začula som známi hlas. Otočila som sa. Otec.
,,Oci," povedala som slabo.
,,Čo sa ti stalo?"
,,Spadla som."
,,Ako?"
,,No tam naľade bol nejaký konár a ja som sa potkla lebo som ho nevidela."
,,A kde máš prilbu ?"
,,Tu."
,,To si ju nemala na hlave?" ja som len pokrútila hlavou.
,,Nabudúce ju musíš mať. Ukáž..." obzeral si peru.
,,Tak?" povedala som s nádejou v hlase, že to nebude nič vážne.
,,Treba to zašiť, maš to pekné rozťaté."
,,Ďakujem." postavila som sa a on ma zobral na koňa.
,,To nemala byť pochvala." zasmial sa potichu.
,,Ja viem,"
,,Tak dobre, ideme domov."
,,A potom mi to zašijú?"
,,Možno."

♧♧♧♧

Ahoj.
Som tu zas 😂
Spolu s novým hokejovím príbehom.
Dúfam že sa Vám príbeh bude páčiť, budete "vyrastať" s hl. postavou od dectva, až do dospelosti.
Majte sa a príjemné čítanie 😉💛