Senátor

18. časť

Domov som dorazila po svojich. Keďže otec ma pri zimáku zabudol. Asi si ešte nezvykol že som tu aj ja. Ale čo sa čudujem.. nemal si ešte kedy zvyknúť.

Snažila som sa vyhrabala kľúče z vrecka a potom som zistila že žiadne nemám. ,,Božeee." prekrútila som oči a zazvonila na zvonček.

,,Oteeeeec ! Si zaspal či čo ?!" frflala som si popod nos keď som zazvonila minimálne 18-krát. Zazvonila som ešte raz, čo ma už prestalo baviť. Mávla som rukou, hodila tašku vedľa dverí a vykročila smerom do neznáma. Prejdem sa a keď sa vrátim, otec mi možno konečne otvorí. Toto mu oplatím. Nechať ma na zimáku a ešte aj zamknúť dvere a nedať mi kľúče. ,,Už len aby som ja išla na zápas. To ma ani nenapadne." pokrútila som hlavou a namierila som si to k nejakej ooooooobroooooooovskej budove trošku ďalej ako som predpokladala. Názov som videla, to je hlavné.

O chvíľu som stála pred obrovským nákupným centrom. Rozrazila som dvere.. ako najväčší pán.. a poobzerala som sa okolo. Pri eskalátoroch bola nejaká dotyková obrazovka. Pricupitala som k nej a zakukala sa na ňu. Bola na nej zobrazená budova a každé poschodie malo inú farbu. Klikla som na druhé, pri ktorom bol názov "športové".
Potom som to vrátila do pôvodného stavu a naskočila na eskalátor.

Vyviezla som sa na druhé poschodie a znovu som sa porozhliadala. Uvidela som nejaké hokejky vo výklade, tak som sa k ním pobrala.

Prešla som cez dvere a predo mnou stál ten pako Karlsson. ,,Čo ten tu robí ?" opýtala som sa v duchu.
,,No ahoj. Dlho sme sa nevideli." usmial sa.
,,A dlho sa nebudeme." zavrčala som. Asi som si to s tým zápasom nadobro rozmyslela. Nikde nejdem.
,,Naomi, nemôžeme na to zabudnúť ?" chytil ma za zápästie.
,,Prečo ? Veď mňa to baví. Hej a pusti ma." vyhrla som ruku z jeho zovretie.
,,To fakt ?" opýtal sa neveriacky.
,,Nie." odvrkla som a zmizla medzi regálmi.

,,Naomi !" objavil sa predo mnou.
,,Karlsson !" ropakovala som rovnakým tónom ako on.
,,Ja ťa volám priezviskom ? Nemyslím si, Boucher." moje priezvisko povedal takým znudeno-posmešným tónom, až som mu chcela vlepiť.
,,Pre mňa za mňa ma volaj aj princ Krasoň." prekrútila som oči a obišla ho.
,,To by som mal byť ja, nie ?" prehrabol si dlhé, hnedé vlasy.
,,Pfff, o teba by ani mucha nezakopla." povedala som posmešne.
,,Nepreháňaj." uškrnul sa.
,,Môžeš mi dať pokoj ?" zastavila som a povedala som už trochu naštvane. Dolieza jak malé decko.
,,Pokým sa neudobrýme, neodídem."
,,Na to si mal myslieť ešte v Landsbro a nie teraz."
,,Naomi.."
,,Choď do ... vieš kde." mávla som rukou a vyšla som z obchodu. Nemá to cenu.

Vyšla som z budovy a na parkovisku som sa otočila. Nikde nebol. Uf.
Znovu som sa otočila a ten magor stál predo mnou s autom.
,,Nezveziem ťa ?"
,,Uhádol si, nezvezieš." žmurkla som na neho naštvane a obišla som jeho auto.

,,Nejdeš náhodou zlým smerom ?" zasmial sa a mnou až trhlo. Zase bol vedľa mňa v aute a uškŕňal sa jak retardovaný.
,,Nie nejdem."
,,Pokiaľ viem, tréner býva opačným smerom." uchechtol sa.
,,Jak vieš kde ja bývam ?" zastavila som a on tiež. Vystúpil z auta a oprel sa rukami o strechu. ,,Taký je zlatý." Keclo si moje svedomie. ,,Bože Naomi ! Ty teľa kľud." vlepila som si v duchu facku. Ale takú silnú, že keby to je naozaj, tak sa obtočím 5-krát okolo vlastnej osy. Auu.

,,Halooooo vnímaš ?" zasmial sa a zamával mi rukou pred ksichtom.
,,Hej." zatriasla som hlavou aby som sa prebrala.
,,Dvakrát by som nepovedal." uchechtol sa a ja som si uvedomila že sedím v aute. ,,Jak ?!" zhrozila som sa.
,,Karlsson zastav. Ja s tebou nikam nejdem."
,,Predchvíľkou si povedala úplne niečo iné." uškrnul sa. Jak som bola vedľa, tak som musela prikývnuť hlavou a takto to teraz dopadlo. Asi si kúpim klapky na oči a keď náhodou sa bude niečo diať, proste si ich zhodím na oči a bude.
,,Erik, prosím."
,,Zrazu som Erik hej ?" nadvihol obočie.
,,Zastav."
,,Odveziem ťa a nechcem už počuť ani slovo." povedal "otcovsky". Už je horší ako môj otec.
,,A ty si akože čo ? Moja pestúnka ?" povedala som posmešne, no zároveň zarazene z toho, ako to povedal.
,,Nie, len nechcem aby sa ti niečo stalo."
,,Ty si určite zdrogovaný." pokrútila som hlavou a otvorila som dvere. Stáli sme našťastie na semafóre, takže som mohla v poho vystúpiť.
,,Naomi stoj ! Vráť sa !" povedal vážne. Už bez úsmevu na tvári. Ja som ho však nepočúvala. Vôbec som nepozerala okolo, či ide auto.
Už som bola skoro na konci cesty, keď som začula ako na mňa trúbi auto. Odvrátila som pohľad od nôh. Uvidela som ako sa na mňa rúti auto. Rýchlo som odskočila na kraj chodníka. Po chrbte prešlo spätné zrkadlo.
Otočila som sa na semafór a stále smietila červená. ,,Jaký dement ?!" chytila som sa za chrbát. Bolí to.
O chvíľu naskočila zelená a Erik zaparkoval na malé parkovisko vedľa chodníka.
Podišla som k lavičke a posadila som sa. Obidve ruky som si dala na chrbát a hlavu som položila na kolená.

,,Si v pohode ?" pribehol ku mne Erik a posadil sa.
,,Daj mi pokoj ! Kebyže ma necháš odísť hneď, tak sa mi teraz nič nemuselo stať !" zjapala som.
,,A-ale.. veď ty si povedala že ideš keď som sa ťa opýtal či ťa mám odviezť !"
,,Ale potom som ti minimálne 6-krát povedala aby si ma vypustil na chodníku ! Už ma nechaj na pokoji !" zvraštila som čelo a zastavila okolo idúci taxík. Otvorila som dvere a ešte som sa na hľadela na Erika. Potom som zmizla.

,,Kam ideš ?" zastavil ma otec.
,,Na tribúnu ?"
,,No nie, nie. Ty ideš so mnou na striedačku."
,,Otec a to tam budem stáť jak taký debil ?"
,,Jaký debil zase ? Poď."
,,Ježíííííš." zalomila som rukami.
,,Poď." vopchal mi do rúk bundu Senátorov. Zafunela som a obliekla som si ju. On odbočil do kabíny a ja som si to namierila k ľadovej ploche.

Na tribúnach už sedeli fanúšikovia.
Sadla som si na lavičku a urobila som dva boxérske vrkoče. Potom som vytiahla mobil a stíšila zvonenie. Kebyže začne zvoniť, tak prehluší ešte aj sirénu 😂.
A o chvíľu aj spomínaná siréna oznámila hráčom nábeh na ľad. Spratala som sa z lavičky za ňu, aby som nezavadzala.
Už keď išli chalani, pozerala som sa, kto ide prvý. Hneď som odvrátila pohľad keď bol prvý Erik. Tiež sa na mňa ani nepozrel. Prvýkrát som mu bola vďačná.

Otec prišiel ako posledný. Žmurkol na mňa a postavil sa vedľa.
,,Tak čo ? Vyhráme ?" opýtal sa ma.
,,Dúfam." povedala som si pre seba keďže ma už nepočúval.

Zápas skončil 1:4 pre Toronto. Hráči sklesnuto po zápase zmizli do šatne a na striedačke som ostala len ja. Pozerala som na rolbu ako si jazdí hore dole po ľade. Vôbec sa mi nechcelo ísť preč. Sadla som si na striedačku a čumela do mantinelu.

Otec na mňa znovu zabudol takže som išla peši busom. Ohhhh.

Zvalila som sa na posteľ a rýchlosťou blesku som zaspala. Ani som sa nestretla s otcom. Asi už bude spať.