Senátor

19. časť

,,Ahoj." pozdravil ma otec, keď som sa dotrepala od schodov ku ostrovčeku.
,,Čau." odpovedala som znudene.
,,Zle si sa vyspala ?" čudoval sa.
,,Nie, len sa tu promenádujem od domu ku štadiónu, potom zase domov. Ty mi nedáš kľúče, tak musím ísť niekde preč. Potom ma zrazí auto. A.. ohhhh." chytila som sa za boľaví chrbát.
,,Si sa včera prechádzala ?" usmial sa. Očividne mu ešte nedošlo že to vďaka nemu som sa prechádzala.
,,Musela som !" odvrkla som.
,,Veď pohyb potrebuješ."
,,Čo ?!" vyvalila som neveriacky oči.
,,Tak som to nemyslel."
,,No.." nepokračovala som. Vstala som a letela do izby.
,,A ako si to myslela s tým autom ?" zvolal a ja som sa vrátila na začiatok schodov.
,,Kebyže ma nevymkneš, nebolel by ma teraz tak chrbát !" odkričala som a vracala som sa späť do izby.
,,Naomi stoj !" zastavil ma rázne.
,,No ?" odkričala som znovu.
,,Poď sem !"

,,Noooo ?" zhodila som sa na gauč, keď som znovu zišla dole.
,,Povedal som, poď sem !" normálne som sa ho zľakla.
,,Veď čo ?"
,,Odteraz sa budeš so mnou normálne, hovorím normálne rozprávať ! Ja niesom nejaký debil, aby si sa so mnou takto rozprávala !"
,,Ale.. ale otec ! Čo som zas urobila ?! Len ti hovorím."
,,A oddneska budeš makať ! Poriadne ! A teraz mi už je jedno či si moja dcéra alebo nie !" tak toto ma dostalo.
,,Ja ako nemakám ?!"
,,Nie !"
,,Otec... ty..." stisla som ruky v päsť a pomaly odpochodovala ku schodom.
Vybehla som do izby, vzala som si veci na tréning a znovu som zbehla do vchodu.
,,Kam ideš ?"
,,Preč." povedala som si potichu pre seba. Otec si len vzdychol a ja som vypadla. Tréning je síce až za hoďku, ale to je už jedno.

Prišla som ku štadiónu a dúfala som, že je už odomknutý. Vložila som si ruku do vrecka, keďže mi ju už ohrýzal chlad. Zvraštila som obočie keď som v ňom mala niečo studené. Vytiahla som to a zistila že je to zväzok kľúčov. Na každom bolo napísané od čoho je. Dokonca aj od hlavných dverí štadiónu tu bol. Slabo som sa usmiala a chytila ľadovú kľučku dverí. Zamknuté. ,,Vďaka za kľúče." poďakovala som v duchu. Odomkla som si a keď som vošla do štadiónu, znova som zamkla.

Napochodovala som do šatne, ktorá bola odomknutá.
Hodila som na seba výstroj a tašku som odložila do kúta. Zistila som, že tu nemám žiaden dres. Ani Ottawi ani Lulei. ,,Ale veď jooooooj." zvesila som plecia. Vykašľala som sa na to. Zavrela som za sebou dvere a našla skrinku s vypínačmi. Aby som si zasvietila reflektori. Predsa tu bohvie ako nevidno. Zasvietila som každý druhý relfektor, zavrela som skrinku a nabehla na ľad. Na mantinel som si položila fľašku spolu s prenosným reprákom a len tak som si korčuľovala hore dole. Zo skladu kde sú puky a ostatné somariny som si zobrala práve tie puky.
Desať som si dala na jednú a ďalších desať na druhú modrú čiaru.
Ešte aj bránky som si tu musela sama dovliecť. Keďže ich po každom zápase a tréningu odkladajú. Ja som ich zhodou okolností našla tak som ich vytiahla na ľad.

Vzala som hokejku zo striedačky a len tak som korčuľovala okolo pukov. Nechala som ich tak a začala som šprintovať z jednej strany klziska na druhú a okolo mantinelov. ,,Taká rýchla som nebola ani nepamätám." usmiala som sa.

Po chvíli korčuľovania som si to namierila ku pukom. Z krku som si dala dole bufku a dala si ju na oči. Prstom som si pridržiavala bufku nad okom aby som videla kde je prvý puk.
Položila som si k nemu hokejku a bufku dala na oči. Začala som strieľať. Podľa sluchu som usúdila že prvých päť skončilo v bráne okrem šiesteho ktorý trafil sklo. Nevadí.
Keď som skončila, znovu som si ich postavila na svoje miesto. No teraz som ich dala na jednú stranu do oblúku. Aby som strieľala zo všetkých smerov.

Teraz všetky skončili v bráne. ,,Wow." pomyslela som si a začula som buchot hokejok o mantinel. Otočila som sa a tam stáli chalani. Vyvalila som zarazene oči. Znovu som sa otočila, že spracem ti puky. Všetky som dala do stredu a prikorčuľovala som k mantinelu že vypnem reprák. No neuvedomila som si že otec ho už vypol.
,,Dobrá muška." pochválil ma Tom a pochvalne pokýval hlavou.
,,Ďakujem." usmiala som sa a sklonila som hlavu, aby nevideli že sa červenám. Teraz sa všetci začali smiať.
,,Kde máš dres ?" opýtal sa Cody.
,,Ehm.. no.. nemám." mykla som ramenami.
,,A kde ho máš ?" spýtal sa otec.
,,A čo ja viem." rozhodila som rukami.
,,Tak si po neho pekne krásne pôjdeš."
,,To mám ísť domov ?!" vyvalila som oči a začala som zvyšovať hlas. Chalani stále stáli pri striedačke.
,,Buď alebo nebudeš trénovať !"
,,Fajn." hodila som prilbu a rukamice na striedačku. Otec na mňa vyjavene pozeral.
,,Faaaaaaaaaaajn." zopakovala som a vyložila som si nohy na mantinel. Pokrútila som hlavou.
,,Chceš môj ?" opýtal sa Erik.
,,Ty mi už daj láskavo pokoj ! Chrbát ma bolí jak sviňa a ešte si mám od teba zobrať dres. Otec načo si ma tu volal ?!?" kričala som a v očiach som mala slzy.
,,Naomi !" okríkol ma.
,,Žiadna Naomi." povedala som potichu. Zdvihla som prilbu s rukavicami a odišla som do šatne.

Zvalila som sa na voľné miesto a začala som plakať. O chvíľu na to sa rozleteli dvere a dnu napochodoval Nate, ktorý ešte len teraz prišiel.
,,Čo sa ti stalo ?" čupol si predo mňa.
,,Nič." pokrútila som hlavou.
,,Inač by si neplakala. No nie ?" slabo sa usmial.
,,Tak vidíš no." spustila som ruky z tváre a obzerala som sa po kabíne.
,,Tak ?"
,,Chcem ísť preč." znovu som ponorila tvár do dlaní.
,,Ale prečo ?"
,,Nedá sa to tu. Karlsson mi stále nedá pokoj. Včera ma kvôli nemu skoro zrazilo auto, prešlo mi zrkadlom po chrbte a tak to bolí jak šľak a otec po mne kričí." vyspovedala som sa mu a vyrozprávala, čo mi otec ráno povedal.
,,Chápem ťa. Ak chceš, dohovorím Erikovi." ponúkol sa.
,,Nie. Len keď ma bude zase otravovať."
,,Dobre." usmial sa.
,,Ďakujem." silno som ho objala až sa neudržal a spadol. Vybuchli sme do smiechu a mňa ten plač konečne prešiel.