Senátor

48. časť

Nádych, výdych a spustil. Uprene som na neho hľadela.

,,Ďakujem, že som vlastne nepísal vyhlásenie, ale hovorím to z môjho srdca. Je to veľmi emotívny a smutný deň pre mňa a moju rodinu, no je to nešťastná časť podnikania. Na začiatku začnem poďakovaním organizácii Ottawi, dala mi šancu stať sa hráčom NHL a žijem svoj sen a robím to najlepšie čo viem. Dali mi šancu stať sa hráčom, ktorím som dnes. Ďalej všetkým ľuďom, ktorí to spôsobili, pomohli mi, aby sa to stalo - Brian Murray a Daniel Alfredsson." stále som na neho a počúvala som, ako sa mu chvíľami triasol hlas.
,,Špeciálna vďaka patrí všetkým spoluhráčom a personálu počas deviatich sezón, ktoré som tu bol. Oni ma obdivovali obrovským množstvom rešpektu a vytvarovali ma na nielen dobrého hokejistu, ale aj dobrého človeka. A toto je pre súčasných spoluhráčov...  bojujte za tento tím ! Myslím si, že je to skvelá skupina chalanov a prial by som im len to najlepšie. Som veľmi nešťastný. Pridajte sa k nim na ich budúcej dobrodružnej ceste, ktorú majú pred sebou." uprel na mňa pohľad a ja som sa usmiala. Úsmev mi opätoval a rozprával ďalej.
,,A napokon viete, Ottawa bude navždy domovom pre všetkých fanúšikov, pre všetkých ľudí, ktorí tu žijú, aj pre mňa. Bola to veľká časť môjho dospelého života. A to je niečo, čo vždy bude.. Je to mesto, ktoré si nechám v srdci, zapustil som korene, no musím ísť ďalej. Som smutný že nemôžem zastupovať tento hokejový klub, no aj tak to vždy bude môj domov." a tu som prestala počúvať, lebo by som tam nestíhala utierať slzy, tak pekne to hovoril. A tak robil že nevie čo povedať.
,,Budem navždy vďačný a som veľmi šťastný, že som sa vypracoval v tomto meste a to so skvelími ľuďmi... myslím si, že je to veľmi poľutovaniahodné, že sa budem musieť presunúť. Samozrejme chcem tiež San Josè Sharks pomôcť, keď už si ma získali, budem robiť všetko čo bude v mojích silách."
Zapozerala som sa do zeme a započúvala som sa do zvukov foťákov.
Hneď ako svoje dohovoril, začali sa na neho hrnúť otázky. Ktoré som prestala počúvať a keďže tam začalo byť príliš dusno, rozhodla som sa výjsť si nachvíľu aspoň na chodbu. Keď som zatvárala dvere, ešte som sa otočila. Zrejme si ani nevšimol že som odišla, keďže bol otočený do druhej strany. Potichu som zavrela dvere a oprela som sa o chladnú stenu na chodbe. Zahľadela som sa na stenu oproti a len tak som na ňu bezvýznamne zízala. ,,Aké to bude v Josè ?" zamyslela som sa.

Po minimálne piatich minútach ma vyrušil kašeľ zvnútra. Zatrepala som hlavou a znovu som potichu vošla a vybrala som sa sadnúť. To už si ma všimol aj Erik. Len som na neho žmurkla a hľadela som na svoje ruky.
,,Znova.. som v takej situácii, s ktorou sa musím vyrovnať. Takže si myslím, že môžem začať s ďalším výhľadom do budúcnosti. Trochu ma to posunulo, ale ako práve teraz viete,  je to veľmi emocionálny a smutný moment, a napriek tomu, že ste počuli veľa vecí napríklad, že nie je možné pripraviť sa na nič z toho, tak je to smutné. Nečakal som to, ale prišlo to. Ďakujem za otázky." vzal si svoju fľašku vody a kráčal k nejakým ľuďom a podával si s nimi ruky. Po chvíli vyšiel von a tak som vstala a následovala som ho. Keď som ho nikde nevidela, vydala som sa teda na parkovisko k autu, dúfajúc že tam už bude.

,,Kde je ?" oprela som sa o auto a po Erikovi ani chýru ani slychu. Z vrecka som vytiahla mobil a vytočila som jeho číslo. Keď som začula zvonenie, otočila som sa, mysliac si, že je za mnou. Jasne že nebol keď som mala jeho mobil vo vaku.
,,Došľaka !" dupla som nohou a otočila som sa k autu. Spojila som pery do tenkej čiarky a rozmýšľala som, kde by som mu nechala kľúče a ja by som išla pešo. No tu sa nikde kľúče od porsche nechať nedali.
,,Tu si, už som ťa hľadal."
,,Ja som hľadala teba." uškrnula som sa a otočila sa.
,,Chcel som ti zavolať lenže ty máš môj mobil."
,,Všimla som si." zaškerila som sa a oprela som sa o auto.
,,A je to za mnou. Môžeme ísť do San Josè." objal ma a pobozkal.
,,Pekne si to povedal." usmiala som sa.
,,Ďakujem. Hej a mimochodom.. kde si odišla ?" nadvihol jedno obočie.
,,Kedy ?"
,,No ešte cez tlačovku." kývol hlavou smerom ku východu.
,,Aha, vo vnútri bolo strašne horúco a tým, že som mala ešte aj mikinu som sa išla uškvariť. Tak som si vybehla von. Ale vrátila som sa !"
,,Uhm." prikývol.
,,Ušlo mi niečo ?"
,,Nie, nie." pokrútil hlavou a vzal si z mojej ruky kľúče.
,,Dobre teda." nepustila som ich.
,,Chceš nebodaj šoférovať ?" uchechtol sa.
,,A čo ja viem." podala som mu kľúče skôr, ako by ho niečo napadlo.
,,Môžeš." usmial sa a podal mi kľúče.
,,Ale nechcem." úsmev som mu opätovala a nastúpila som na spolujazdcové miesto.
,,Fajn." zavrel moje dvere a presúval sa na svoju stranu.
,,Takže kedy odlietame ?"
,,Až vo švrtok."
,,Až ?"
,,No. Stihnem aspoň pobaliť niektoré veci."
,,Uhm." prikývla som.
,,Ideš so mnou ?"
,,Kam ?"
,,Josè."
,,A nemám ?"
,,Ako, je to na tebe. Aj tak sa tu ešte vrátim a potom by sme mohli letieť spolu keď nechceš ísť teraz."
,,Nie nie, pôjdem teraz. Potom keď tu pôjdeš znovu pôjdeme spolu a zase odletíme."
,,Som tak rád, že ťa mám." nahol sa ponad ručnú brzdu a pobozkal ma.