Senátor

11. časť

¤ O TÝŽDEŇ NESKÔR ¤

Vybehla som zo školy ako splašená. Mala mi prísť pošta s Ottawi či ma prímu na školu a možno aj do klubu.
,,Naomi, kam tak letíš ?!" zakričala za mnou Vin.
,,Domov !" odkričala som jej, ale pochybujem že to počula.
,,Čo ?!" no, nepočula. Len som mávla rukou a bežala som ďalej.

Po ceste ma skoro zrazilo auto, keďže som prebehla cez cestu a nepoobzerala som sa. Ale veď ešte žijem 😄.

,,Mami !" vbehla som do obývačky ako veľká voda.. hmm.. tsunami ma vystihuje lepšie, zvalila som vázu bokom tašky.
,,Naomi ! Čo robíš ?!" začala zvyšovať hlas a ja som vedela že som v peknej kaši.
,,Ja..ja..ona spadla." obzrela som sa na spadnutú vázu, ktorá sa rozbila, jedine čo stále držalo, bol ten stojan.
,,Sama od seba hej ?!" začala pratať vázu.
,,Daj, pomôžem ti." hodila som tašku na zem a kľakla som si k váze a začala som tiež zbierať črepy.
,,Nie ! Choď do izby ! Máš zaracha !"
,,ČO ?!?!?!?" vstala som a pozerala na ňu ako vyoraná.
,,Počula si ! Celý týždeň žiaden hokej ! A už choď !"
,,Ale..ale to mi nemôžeš zak.."
,,Môžem ! Padaj !" ukázala na moju izbu.
,,Oh !" vzdychla som si tak nahlas, až ma zaboleli hlasivky. Schmatla som tašku a šmarila ju o schody.
,,Naomi !" zvrieskla, no ja som len prekrútila očami a pokračovala po schodoch do izby. Buchla som dverami až sa zatriasli okná a kľučka mi ostala v ruke. ,,Ako fakt ?!" raz som sa pozrela na kľučku a potom na dvere. ,,Ako mám otvoriť akože ?" nadvihla som obočie, hodila som tašku na posteľ a kľučku zastrčila na miesto, kam patrila. Otvorila som dvere a buchla po kľučke, ako po tej, čo mi ostala v ruke, tak aj po tej čo bola z vonkajšej strany. Znovu som sa vrátila do izby, ale teraz som nebuchla tak silno.
Sadla som si za stolík a začala vyťahovať jednu učebnicu za druhou.
,,Keď mne sa nechce." prevrátila som očami a zakrútila som sa na stoličke. Potom som sa čapla po čele. ,,Veď dneska je zápas !" zhíkla som v duchu. No hlavne že mám zaracha.

Po chvíli premýšľania som dostala nápad, ako sa dostanem na zápas bez toho, aby to mama vedela.

,,Mila ?" zaklopala som na dvere jej izby.
,,Áno ?" otvrátila pohľad od papiera na ktorý maľovala.
,,Ehm.. potrebujem pomoc. Choď do mojej izby a počkaj ma tam, idem ešte po Vinca."
,,Aha..e..dobre." vyšli sme z izby a potom sme každá išli svojím smerom.

,,Vinc ?" vošla som do bratovej izby. No nebol tam. Vyšla som z nej a vratila som sa ku svojej. Nahla som sa cez zábradlie a uvidela ako sedí na gauči, do hlavy pučí pukance a pozerá TV.
,,Vinc !"
,,Č.....čo ?" opýtal sa a pomedzi to jedol.
,,Poď, hneď." mávla som mu rukou. Vstal a utekal po schodoch za mnou. Otvorila som dvere a vpálili sme do mojej izby. Mila bola rozvalená ma zemi, na mojom huňatom koberci a obímala môjho narodeninového maca.

,,Takže," začala som.
,,Naomi koľko je hodín ?" skočil mi do reči Vinc.
,,Oh.. pol tretej."
,,Aha a to je koľko ?"
,,Jak..? Aha, 14:30"
,,O 16:00 ide dajaká rozprávka. Pozriete si ?"
,,Ja tu nebudem. Ale Mila si pozrie." rozhodla som za Milu.
,,Fajn." súhlasila.
,,A teraz k plánu. Potrebujem sa dostať na zápas, lenže mám zaracha. A je to dôležitý zápas. Potrebujem aby ste mamu nejako zabavili a ja sa premiestnim do vchodu. Potom vám kývnem alebo čo a mamu necháte na pokoji. Ja budem akože v izbe. Zamknem ju a akože spím. Jasné ?" predložila som im svoj plán a oni kývli hlavami.
,,Fajn. Takže si mame niečo vymyslieť, hej ?" pozrela na mňa Mila.
,,Hej, ale nieže niečo rozbijete !" dvihla som varovný prst.
,,Naomi ! Skazila si mi plán." poškrabal sa na hlave Vinc a my sme sa zasmiali.
,,Ešte že tak. Takže ja o 15:15 pôjdem z domu a bla, bla, bla. Pochopili ste ?"
,,To som mal aj to bla, bla, bla pochopiť ?" uškrnul sa Vinc.
,,Nie." zasmiala sa Mila.
,,No to je jedno, choďte." vyhnala som ich z izby ale skôr ako som to povedala, už tam aj tak neboli. Vzala som zo skrine športovú tašku a nachystala som si výstroj a tak.

,,Mila ! Vinc !" zakričala som potichu. Pribehli ku schodisku a kývla som hlavou. Kývnutie mi opätovali a bežalu do kuchyne.

Zišla som dole a nakukla zo schodov do kuchyne, či mama nie je náhodou otočená. Nebola. Rozbehla som sa potichu cez obývačku a zastavila som až vo vchode. Rýchlo som sa obula a potom som nakukla z dverí do kuchyne. Mila sa na mňa pozerala, tak som jej ukázala palec hore a potom som zdrhla.

Do uší som si dala slúchadla a pustila pesničku Samsara (hore).

Už som bola pred štadiónom a myslela som že zamrznem, rukavice som nechala doma.
Vošla som čo najrýchlejšie do neho a namierila som si to do šatne.
Chvíľu som stála pred zatvorenými dverami a začula som rozhodcu. Srdce sa mi rozbúšilo, tašku som hodila do šatne a šprintovala som ku tribúnam.
Hrá sa už 15 minút. Pozrela som sa na stav. 3:0 a Em na tribúne. ,,Počkať..čo ?" znovu som sa zahľadela na tribúnu. ,,Ale veď prečo sa zabávam," pokrútila som hlavou a šprintovala som do kabíny. Aj keď sa neviem ako rýchlo nahodím, tretinu aj tak už nestihnem.

Vbehla som do šatne a všetko z tašky vysypala na zem a začala som si dávať chrániče. Už som si viazala korčule, keď som začula sirénu. Vzdychla som si, zaviazala druhú korčuľu, prerobila som si cop a čakala na spoluhráčky.

,,Čaute." pozdravila som ich.
,,Naomi, prišla si." usmiala sa Flo.
,,Hej n.." nedohovorila som.
,,Kde si bola Naomi ?" vošiel do kabíny tréner.
,,No..ja..myslela som že zápas je až o štvrtej."
,,No nie. O 15:10"
,,Viem, prepáčte." sklonila som hlavu a Mell mi položila ruku na rameno.
,,No nič." ukončil tréner debatu a začal niečo o taktike a že máme zlepšiť obranu a neviem čo všetko.

Vybehli sme na ľad, síce teraz nejde moja formácia ale išla som sa rozkorčuľovať spolu s prvou formáciou. Urobila som kolo okolo bránky a vrátila som sa ku striedačke.

Dve minúty do konca a znížili sme na 3:2. Teraz sme sa hrnuli do útoku v presilovke o jednú hráčku. Už sme boli v obrannom pásme.

Postavila som sa brankárke do výhľadu a Masha a Oliva si prihrávali. Na pomoc mi prišla Flo a tiež sa postavila gólmanke do výhľadu. Akoby sa jej spoluhráčky zabudli. O chvíľu som videla ako na mňa letí puk. Uhla som sa a tečovala puk popod brankárkynu vyrážačku do siete. Gooooooooool ! Radovali sme sa z vyrovnávajucého gólu. Rozbehla som sa k mantinelu a skočila som do plexiskla. Potom som sa otočila ku spoluhráčkam ktoré sa pri mne zhŕkli. Všetky ma buchli po prilbe ako pochvalu. Potom sme išli ku striedačke a všetky sme si dali pästičku.

Keď sme sa po prestávke vrátili na ľad, protihráčky z Örebra mali v bráne už inú brankárku.

Nakoniec sme vyhrali 5:4. Hej, hej, dostali sme ešte gól ale dali sme dva a vyhrali sme.

V kabíne sme oslavovali postup.

Vrátila som sa domov už potme, samozrejme celá natešená.
,,Naomi !" zavolala na mňa mama z kancelárie. Hodila som Mile tašku nech ju vynesie do izby.

,,No ?" oprela som sa o zárubňu.
,,Viem že si ušla." otočila sa na mňa.
,,Máme zapasi v play-off ! Nenechám tím len tak !" zalomila som rukami.
,,Vieš že ti teraz hrozí ďalší týždeň."
,,Hej." zapozerala som sa do zeme.
,,No nič, na." podala mi obálku. Samozrejme otvorenú. Vzala som ju a trielila do izby.

Vytiahla som z nej papier a ponorila som sa do čítania.
,,Čo ?!" vyhŕkla som a do očí sa mi razom nahrnuli slzy.