Láska ide cez hokej ✔

50. časť

Zobudila som sa o 09:15. Vôbec sa mi nechcelo vstať. Keď som si pomyslela že musím ísť do šatne a rozlúčiť sa s tímom, no, už teraz mi je smutno. Bože a ešte tam bude Oliver. Otočila som sa na brucho a hlavu zaborila do vankúša. ,,Čo im mám povedať ? Idem preč, majte sa ? To je sprosté." dumala som. Nakoniec som niečo vymyslela.
Vstala som, podišla ku skrini a vybrala som:

Uplietla som si dva boxérske vrkoče, umyla sa a vybrala sa do kuchyne. Mareka nikde, asi ešte spí alebo čo. Urobila som si tortillu a sadla si na barovú stoličku. O chvíľu som ju mala zjedenú. Znovu som sa vybrala na poschodie. Podišla som k Marekovej izbe a zazrela do nej, ležal rozvalený na celej posteli a pokojte odfukova. Keď v tom mu začal zvoniť budík.
Vrátila som sa do izby a posadila na posteľ. Vytiahla som mobil a išla písať babám.
,,Čuste."
B:,,Čav."
N:,,Kde sa stretneme ?"
,,Budem vás čakať pred štadiónom."
B:,,Okj."
M:,,O koľkej tam máme byť ?"
,,Chcete ísť na tréning alebo prídete až po ňom ?"
N:,,Na."
,,Dobre, tak o 12:55 buďte tam. Pôjdete na tribúnu a potom sa ku mne pridáte, fajn ?"
M:,,Ok."
,,Ja idem, čaute."

Zapla som Youtube a pozerala videá.
,,Bré." zastavil Marek pri dverách.
,,Dobré."
,,Jak je ?"
,,Hmmm, no, dobre. Ty ?"
,,Fajn. Já vím že ti něco je Katko."
,,Ale nič."
,,Jo, jo. Já to na tobě vidím."
,,Fakt ?"
,,Jo."
,,Tak to si asi jediný, kto si to na mne vie všimnúť. No, ty a baby."
,,Fakt ? Neříkej že Oliver ne."
,,Nie."
,,On je slepej ty vole."
,,Hm, tiež si myslím. Ale neriešim to."
,,Tak, co ti je ?" prisadol si.
,,Idem preč."
,,Co ? Proč ?"
,,Ja tu nemôžem byť. Len rozbíjam kabínu Marek." vložila som si hlavu do dlaní.
,,Já jdu taky prič."
,,Čo ?"
,,Jdu na hosťování do Komety."
,,Fakt ?"
,,Jo. Ty tady můžeš zústat."
,,Nie, ja sa vrátim domov."
,,Je to na tobě. Jdeš na trénink ?"
,,Hej." slabo som sa usmiala. Vstal a odišiel. Potom som sa znovu zapozerala do mobilu.

Pohľad som od neho odlepila až keď bolo 12:30.
,,Mareeek ?" zavolala som z izby.
,,No ?" odkričal zo svojej.
,,Idemee ??"
,,Kolik je ?"
,,Pól jednej !"
,,Jó, mohli bychom."
,,Tak ok." vstala som a išla na chodbu. Marek tiež akurát vyšiel zo svojej izby a išli sme von ku autu.

,,Jdeš ?" opýtak sa, keď som zastavila pred štadiónom.
,,Nie, ja tu ešte počkám."
,,Na ?"
,,Kamošky."
,,Aha, tak já jdu."
,,Hej, hej."

Stála som pred vchodom a kopala do kamienku. Otočila som sa, lebo som začula auto. Oliver. ,,Do riti !" začala som ľutovať že nemám kapucňu. Obzerala som sa, kam by som sa mohla skryť skôr, ako si ma všimne. Po chvíli hľadania som zazrela prichádzajúcu partiu. Vyšprintovala som k ním rýchlosťou blesku.
,,Hej, hej ! Stoj lebo neubrzdíš !" zastavovala ma Majka.
,,Stojte !" nakázala som im a zastavila pred nimi.
,,Čo je ?" nechápala Dia.
,,Je tam Oliver. Pôjdem do štadiónu až keď tam vojde on." vysvetlila som im.
,,Jaj." kývla hlavou Baja.
,,Sledujte kedy tam vojde."
,,Vystupuje z auta. Zatvoril dvere, teraz otvoril kufor a ..."
,,Zase nie tak podrobne Naty." prekrútila som očami.
,,No sorry." rozhodila rukami.
,,Už je tam." oznámila mi Gabika.
,,Ok, poďte pomaly tam." otočila som sa a vybrala sa k dverám štadiónu. Tam sme sa rozdelili, ja som išla ku striedačkám a oni na tribúnu.
Vybrala som foťák z vaku a zapla ho. Potom som ale zistila že je pamäť plná. Ale noo. Naspäť som odložila foťák a len tak pozerala na tréning. Poslednýkrát sa takto na nich zblízka pozerám.

Po skončení tréningu som ešte zastavila trénera, aby hráčom povedal nech ostanú v šatni.
,,Baby poďte." podišla som k tribúne.
,,A kade akože ?" založila si ruky v bok Dia.
,,Cez zábradlie asi." povedali sme z Majkou naraz. Podišla k zábradliu, sadla si na neho, prehodila nohy a zoskočila. Tak urobili aj ostatné.

,,Kde teraz ?" opýtala sa Naty.
,,Poďte." vošli sme do útrob štadiónu.
,,Prvýkrát idem cez chodbu, ktorou chodia hráči. Pekne to tu vonia." rozplývala sa Gabika.
,,Tebe vonia ten pot ?" uškrnula sa Baja.
,,Nie, ty necítiš tie voňavky ?" zavrela oči a my sme sa uškrnuli.

,,Už budú prezlečený, počkajte tu."
,,Kto vie či tam nevtrhneš keď budú bez tričiek." zasmiala sa Naty.
,,No dik." preprútila som očami a zaklopala na dvere. Otvoril mi ich Luis.
,,Môžem ?"
,,Hej, poď." otvoril dvere dokorán a ja som vošla. Potom ich aj zavrel.
,,Ďakujem." otočila som sa na neho a slabo sa usmiala. Potom som sa otočila na hráčov, každy sedel na svojom mieste a vedľa seba mali tašky.
,,Tak..ehm..no.. nechcem vás zdržiavať, tak vám to poviem na rovinu. Odchádzam, keďže..vyznie to čudne...ale nechcem rozbíjať kabínu. Dvaja ľudia v tejto miestnosti vedia o čom rozprávam. Všetci mi budete strašne chýbať. Za tých niekoľko mesiacov ste mi mega veľmi prirástli k srdcu. Niekedy sa mi zdá, že až viac ako hráči Popradu, ale to je jedno." utrela som si neposlušnú slzu a pokračovala:,,Neviem či tu ešte niekedy prídem, ale budem sa snažiť že áno. Držím vám palce v ďalších zápasoch a aby ste to dotiahli až na ten Stanley Cap. Vy na to máte. Máte výbornú kabínu a ta nálada.. no nemá chybu. Strašne vám ďakujem ako ste ma prijali. Niektorí z vás vyzerajú ako drsňáci ale opak je pravdou, všetci sta taký zábavný, že niekedy sa mi chcelo plakať." usmiala som sa a ostatný sa zasmiali a potom som dodala:,,Už neviem čo mám rozprávať, ste vynikajúci kolektív, prajem vám aby vám to vydržalo čo najdlhšie. Najradšej by som vás vyobímala, ak nemáte problém." uchechtla som sa, všetci sa postavili a zatlieskali mi. Taký preslov som nemala už ani nepamätám.
,,Mali by sme mať ?" zasmial sa Emerson keď dotlieskali. Usmiala som sa a vybrala sa k prvému, ktorí bol Tyler. Silno sme sa objali a mne začali tiecť slzy potokom. Nevedela som ich ovládať. Potom následovali Antti, Derek, Zac, Alex, Nick, Kevin, Anthony. Každému som za niečo poďakovala. Až prišiel na rad Marek.
,,Tebe asi ďakujem naviac. Ty si ma prichýlil a nevykopol si ma aj cez to že som ťa každodenne terorizovala tým mojím smiechom a každý deň som dakde zletela." zasmiala som sa a celá kabína tiež. Až potom som si uvedomila že som to povedala po anglicky. A následovali Luis, Scott, všetci traja Michaelovia, dvaja Christianovia, Andrew, Craig, Emerson, Tobias, Brad, Luke, Dylan, Gerret, Joel a na rade je Oliver.
,,Teba by som najradšej zabila." len tak aby bolo som ho objala. Zase som to povedala nahlas. Len na mňa nechápavo pozrel. Pokračovala som, Jordan, Jason, Max, Brendan, Niklas, Luke, Adam, Zbynek, Jakob, Jason a Lawson. Samozrejme sim objala aj trénera.
,,Tak sa ešte raz všetci majte. Budete mi chýbať." povzdychla som si, kývla im rukou, otvorila dvere a odišla k babám. Všetky sa okolo mňa zhŕkli a všetky sme sa naraz objali. Ja som plakala. Bóže, v Pittsburghu som bola dlhšie a neplakala som tak, ale už to nerieši. Čo bolo, bolo.
Zo štadióna sme sa presunuli pred neho. Tam sme chvíľu stáli a ja som ďalej utierala slzy. Pomaly začali zo štadióna vychádzať aj hráči. Jasné, uvidíme sa možno ešte na zápase čo bude pozajtra, ale dole už nejdem. Sadnem si na tribúnu. Už nepracujem pre kojotov, už som súčasťou povzbudzujúceho kotla.