Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

2. Kapitola

Celou cestou v aute som bola ako na ihlách. Opäť som sa cítila, tak ako pred rokmi. Bezbranne, slabo a previnilo – hoci som si nebola celkom istá, prečo. Srdce mi bilo do rebier a iba ťažko som dokázala popadnúť dych. To ale nebolo vôbec nič oproti tomu, čo som zažívala, keď som vystúpila z auta bez obrovským a luxusne vyzerajúcim komplexom bytov v Paríži.

            Netušila som čo ma čaká. Či tu bude Zayn alebo je v Londýne, či kde v pekle sa skrýva. Nechcela som ho vidieť, hoci mi chýbal, ale znovu som ho už nemohla nechať vstúpiť do môjho života. Aj keď je pravda, že on sa nikdy nepýtal, či sa mi to páči alebo nie. robí si čo sa mu zachce a mne sa takmer pretáčal žalúdok nad myšlienkou toho, že by to malo začať odznova. Zvykla som si na pokojný život, ale ako obyčajne nič netrvá večne a aj teraz sa opäť ukázal Zayn a spolu s ním aj všetky rany na duši a na srdci, ktoré za sebou zanechal svojím správaním a postojom.

            „Poď,“ zdrapil ma Louis za ruku a nasilu ma vytiahol zo zadného sedadla auta. Ani na chvíľu sa mi pri tom nepozrel do očí a nejaká naivná časť môjho ja si myslela, že je to preto, lebo sa možno cíti previnilo pre to, čo robí. Avšak neviem v akom zvrátenom vesmíre by sa tak jeden z týchto chlapov dokázal cítiť. Bola som pre nich zradca. Nevravel mi náhodou Zayn, ako končia zradcovia? Ani na to nechcem pomyslieť, pretože na jeho čiernej listine som na prvom mieste, dvakrát podčiarknutá.

            Vošli sme cez obrovské presklené dvere cez recepciu, kde sa to hemžilo ľuďmi, ale ani jeden z nich nevenoval pozornosť tomu, ako ma traja muži násilím tlačia do výťahu. Chcela som kričať, kopať, zmietať sa alebo brániť, ale bola som príliš zbabelá. Čoho som sa, ale bála? Že by ma zabili. Môžem s istotou povedať, že čokoľvek je lepšie, ako to čo ma čaká pri Zaynovi. Tam „vyslobodenie“ nepríde tak skoro, ak vôbec niekedy.

            „Zayn sa ťa už nevie dočkať,“ ozval sa odrazu Niall a vzhliadol od telefónu. Predpokladám, že Zayn informoval o tom, že ma našli a hneď mu ma aj dovliekli, ako úlovok.

            Louis vedľa mňa, ktorý stále pevne a bolestivo zvieral môj lakeť sa škodoradostne zasmial. Jediný, ktorý zostal úplne ticho a bez zmeneného výrazu bol Harry, ktorý rýchlo stlačil gombík s poschodím číslo 21. Oči mal tmavé, pery pevne zomknuté  a telo napäté, akoby bol v strehu. Nevedela som či to bolo kvôli niečomu inému alebo kvôli mne a tomu, že by som sa mohla každú chvíľu pokúsiť ujsť. Hoci neviem, ako keď sme sa momentálne nachádzali v priestoroch 4x4. Tu nebola žiadna možnosť úniku a čím viac som sa približovala k miestu stretu so Zaynom, tým viac som cítila, ako ma zrádzajú kolená, preto som sa pre vlastné dobro radšej oprela o stenu za sebou a privrela oči.

            „Ty sa hádam netešíš?“ pustil ma Louis a pri zvuku jeho hlasu som na neho pozrela. „Vieš, za chyby sa musí platiť.“

            „Chyba?“ jedovito som vyprskla, až na mňa všetci traja prekvapene pozreli. V Niallovej vždy usmiatej a milej tvári som videla záblesk hnevu, ale iba na chvíľu. Hneď ho totiž vystriedala zvedavosť. „Chybou by bolo, ak by som neodišla. Pravdepodobne by som bola teraz jednou z chudier, ktoré doma týra chlap,“ pokrútila som hlavou a založila si ruky na hrudi, ako obranné gesto.

            Louis prevrátil očami a uškrnul sa. „Kvôli jednej facke toľko drámy. Mohla si si to ušetriť.“