Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

39. Kapitola

„Ešte stále sa môžeme otočiť a vrátiť sa.“ nádeje som pozrela na Zayna, keď sme zastali pred bránou do jeho domu a čakali, kým nám otvoria.

„Nie nemôžeme.“ Pokrútil hlavou a pri tom sa na mňa ani nepozrel. Vyzeral byt v strese a vo veľkom napätí, keď zvieral volant s takou silou, až mu zbeleli hánky. Nozdry mál mierne rozšírené a obočie sa mu od zamračenia takmer spájalo v strede čela.

Mierne som sa pre seba usmiala a nahla sa k nemu. „Uvoľni sa.“ zamrmlala som a pohladila ho po stehne.

„Tebe sa to povie,“ vzdychol. „ani nechcem vedieť koľko sa mi tu toho nazbieralo za tie dni, čo sme tu neboli.“

 Vrátila som sa späť na svoje miesto, keď sa auto znova pohlo a Zayn mieril ku garážam. „Je to kvôli tomu alebo skôr kvôli stretnutiu s mojou mamou?“ hádala som.

Rýchlo na mňa pozrel s nakrčeným obočím a úškrnom na tvári. „Tvojej mami sa vážne nebojím, to mi môžeš veriť.“ Odfrkol a ja som nevedela presne určiť, či vraví pravdu alebo si vymýšľa.

„Vážne?“ opýtala som sa podozrievavo a prezerala si z profilu jeho sústredenú tvár, keď parkoval v garáži.

Vzdychol a prevrátil očami. „Nemám z nej strach, ale tiež sa na to stretnutie extrémne neteším, pretože sa to týka teba. Mám iba zlý pocit z toho, že mi tak odrazu zavolala a nepáči sa mi pomyslenie na to, že by sa o niečo pokúsila.“ Prehovoril súvisle a ja som sa snažila vnímať každé jedno slovo.

„Moja mama môže nesúhlasiť s našim vzťahom – a budem prekvapená, ak sa to niekedy zmení – ale nie je nijaká podrazáčka.“ Ubezpečila som ho a nasledovala ho von z auta. Ani mne nebolo zrovna príjemne z toho, že má za ňou ísť a preto som sa ho celý čas snažila presvedčiť, aby som mohla ísť s ním. Z neho som nedostala nijaký konkrétny súhlas, iba neurčité „možno“.

Nič na to nepovedal, iba nepatrne prikývol a ja som za jeho chrbtom pretočila očami. Keď som bola so Zaynom sama na chate, tak to bola jedna báseň – Zayn v Londýne je fakt neznesiteľný. Pomaly som za ním prechádzala až ku dverám, zatiaľ čo on niesol naše tašky a snažil sa vytiahnuť z vrecka kľúč. Ešte skôr, ako som mu stihla ponúknuť svoju pomoc sa mu podarilo ich vytiahnuť.

„Tak poď.“ Pustil ma popri sebe dnu, kde bolo úplné ticho. Vyzeralo to, akoby nebol nikto doma, ale to sa stávalo iba málokedy – vlastne ja som to nezažila nikdy.

Obrátila som sa na Zayna, ktorý akurát položil naše tašky na zem a zatváral za sebou dvere. „Idem za Eleanor – ak bude doma.“ Oznámila som mu, ale nečakala na jeho reakciu. Jeho nezrozumiteľné mrmlanie som začula až vtedy, keď som bola v strede schodiska a smerovala som do izby, ktorú El zdielala s Louisom. Modlila som sa, aby bola doma, ale omnoho viac som dúfala, že ich pri niečom nevyruším. To by bolo trápne.

Jemne som zaklopkala na jej dvere a vyčkávala, kým sa otvoria. To sa nestalo ani vtedy, keď som na dvere začala klopať o dosť hlasnejšie. Zo svojej pravej strany som začula smiech a keď som sa tým smerom obrátila, tak som zbadala Zayn, ako kráča chodbou ku našej izby – s taškami stále v ruke. „Zbytočne klopeš. Je dolu.“ Zachytila som, ako pobavene pokrútil hlavou a ja som na malú chvíľu zapremýšľala nad tým, či by ho moja teniska v chrbte bolela.