Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

9. Kapitola

            „A ako by sa tebe páčilo, keby som si až sem do postele dotiahla ja nejakého chlapa?“ osopila som sa na neho a snažila sa ho odstrčiť. Bol ako skala, ani to s ním nehlo a ja som po pár minútach úporného boja s jeho svalstvom, svoj boj vzdala.

            Medzi tmavým obočím sa urobila mierna vráska, keď sa zamračil a okolo očí sa mu objavil ešte hrôzostrašnejší tieň, ktorý ma znepokojoval. „Vieš asi, ako by to dopadlo.“

            Viem, vraždou! A bola som si na 100% istá, že ja by som nezomrela. Skôr ten chudák, ktorého by som vlastne odsúdila na smrť iba tým, že by som sa na neho pekne pozrela. On si môže robiť čo chce, pretože je to pán tvorstva Zayn Malik.

            „Tak čo teda?“ priblížil tvár ku mne a špičkou nosa sa jemne otrel o moje líce a čeľusť. Napriek tomu, že to bol dotyk, ktorý som takmer necítila, motýliky v mojom bruchu sa vďaka nemu prebudili z dlhého spánku. Schizofrenik, Zayn Malik je určite schizofrenik, pomyslela som si. Aspoň tomu teda všetko nasvedčovalo. Pred chvíľou sa tu predo mnou chcel vychrápať s nejakou podradnou ženskou z baru a teraz sa ku mne správa, ako zamilovaný chlapec. „Čo chceš odo mňa?“ opýtal sa znova rovnakú otázku, zrejme v mylnom dojme, že teraz už poznám odpoveď.

            „Nič, Zayn. Nechcem od teba nič. Iba som nemohla dovoliť, aby si toto robil pred mojimi očami a v našej posteli,“ vybehla som na neho, celá nabitá adrenalínom a po slzách odrazu nebolo ani stopy. Zrejme ich zmazal dobrý pocit zo skvelo odvedenej práce. Podarilo sa mi ju odtiaľto vykopnúť.

            „V našej posteli?“ slová pretiahol, akoby ich ochutnával na jazyku, akoby toto slovné spojenie nepočul veľmi dlho a skúšal, ako znejú. Jeho výraz bol zvláštny, taký...nečitateľný. nevedela som, či sa hnevá alebo je možno vzrušený, či zádumčivý. „Zrazu ťa to zaujíma. Myslím, že je nakoniec pravda, že ak zistíš, že niečo strácaš, tak o to viac to chceš,“ uškrnul sa.

            „Ja niečo strácam?“ opýtala som sa hlúpo a pri tom sa snažila pôsobiť celkom v pohode. Strácam ho? A mala som ho vôbec niekedy? Neklamem iba sama sebe, že je môj? Zayn totiž nie je muž, ktorý by mohol patriť jednej žene.

            „Mohlo by sa to stať,“ mykol ramenami. „Ale ty,“ prst mi zavŕtal bolestivo do hrude. „ty budeš vždy iba moja,“ svoju vetu nechal doznieť do tichej miestnosti a ja som mlčala. Nebolo počuť nič, iba naše dýchanie a tlkot môjho srdca. Ak by som priložila ucho k Zaynovej hrudi, iste by bilo pomaly, sebaisto, ale silne.

            Moje oči blúdili po jeho tvári, po jeho hrudi, ktorá sa pritláčal na tú moju a ruky sa mi automaticky zodvihli na jeho ramená, po ktorých som zľahka prešla. Bola som zrejme chorá, šialená a niečo vo mne nebolo v poriadku, keď Zayna napriek všetkému milujem. Povedala by som, že je to ten komplex, pri ktorom sa zamilujete do svojho únoscu, ibaže každý jeden deň, aj keď som Zayn nevidela, tak som ho milovala. Takto týmto to isto nebude. Proste sme mali trochu netradičný vzťah a ešte netradičnejšiu lásku. Ak je na tom on, to povedať nemôžem.

            Prstami som vošla do jeho vlasov a okamžite, na jednej strane jeho hlavy nad uchom, kde boli jeho vlasy kratšie, som nahmatala asi stredne veľkú...jazvu. Dych sa mi zasekol v hrdle a len tak – tak som s zvládla nerozplakať. Takmer zomrel a Eleanor mala pravdu, bolo to iba kvôli mne. kvôli nikomu inému, pretože som bola hnusný sebec a zbabelec. Zayn za mnou išiel, riskoval vlastný život, iba aby ma našiel.