Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

22. Kapitola

            „Čo sa vlastne stalo?“ opýtal som sa a ďalej pevne zvieral Dianine telo, ktoré vyzeralo byť ešte krehkejšie, ako inokedy. Rozhliadol som sa po miestnosti a na zemi videl rozbitý pohár s vodou.

            „Nevieme,“ odvetil Louis a pri tom sa tváril veľmi rozrušene, takmer až vinne. „Proste...proste odpadla...z ničoho nič. Vravela, že je v pohode a zrazu...“ nepotreboval ani dokončiť a každý si hneď domyslel, čo sa „tak zrazu“ stalo.

            Znovu som sa pozrel Diane do bledej tváre a mal chuť začať vrieskať, kričať a hodiť sa o zem kvôli tomu, že som bol taký bezmocný. Zanadával som si popod nos a opatrne si ju vtlačil pevnejšie do náručia. Vzal ju pod chrbát, pod kolená a vyšvihol si ju na seba. „Netreba zavolať pomoc?“ opýtala sa Eleanor a snažila sa ovládať svoj hlas.

            Zastavil som sa a pozeral do prázdna. Premýšľal som nad tým, čo by som mal urobiť a vedel som, že pre Dianine dobro by bolo lepšie zavolať doktora. Stále som jej však neveril, že by hneď nespanikárila a nepokúšala sa nejako ujsť.

            „Teraz ju odnesiem do postele a keď sa po chvíli nepreberie, tak zavoláme pomoc“ kývol som na súhlas a viac nevenoval pozornosť niekomu v izbe. Potreboval som Dianu dostať do pohodlia, kde by som mohol spraviť aspoň niečo minimálne k tomu, aby sa cítila aspoň trochu lepšie.

            „Diana,“ zašepkal som potichu, keď som ju uložil do vankúšov na našej posteli. Sedel som pri nej a jemnej zvieral vo svojich rukách tú jej. Studenú a malú – takú krehkú, že najmenší pohyb by ju dokázal rozlámať na kúsky. Na druhej strane však nemôžem poprieť fakt, že je Diana silnejšia, ak som si kedy pomyslel ja alebo dokonca aj ona sama. Zažila toho so mnou veľmi veľa, zvládala každú nadávku, či dokonca ranu.

            Priložil som si jej ruku ku ústam a pozoroval jej pokojnú tvár. Vyzerala úplne, ako keby spala. Priblížil som sa k jej tvári a najskôr jej daroval jemný bozk na nos a následne na to na ústa. Nechcel som zneužívať situáciu, v ktorej sa nemôže brániť, ale po posledných dňoch som si bol istý tým, že ona by sa tomuto nebránila.

            Napriek tomu som mala akúsi potrebu urobiť to teraz. Stále vo mne zostával ten zvláštny blok, ktorý mi nedovoľoval sa k nej chovať príliš jemne. Občas som to proste neovládol, ale je to zrejme moje zranené ego alebo bolesť, ktorú som okúsil, keď mi druhý krát zmizla zo života, ktorá mi vždy začiernila rozmýšľanie. Bol som naštvaný, neovládal som svoje správanie  a nedokázal sa udržať na uzde. Chcel by som, vážne mi nerobí dobre, keď jej ubližujem, ale nedokážem to.

            Rýchlo som sa odtiahol a vyskočil z postele, akoby ma uštipol had a ja som sa rýchlo potreboval dostať z jeho blízkosti. Bolo to hlavne preto, že Dianine telo sa začalo pomaly hmýriť, krútiť a z jej úst a hrdla sa drali tiché stony, ktoré sa mi v ušiach ozývali, ako ten najhorší a najdesivejší zvuk.

            „Zayn,“ zašepkala potichu a ja som na ňu pomaly pozrel. V tvári som mal znovu chladný výraz, ktorým som jej dával najavo, že si stále mienim držať odstup a je jedno koľko krát to s ňou šľahne o zem. V týchto prípadoch som sa cítil, ako totálny schizofrenik, pretože v jednej sekunde si užíva to, ako ma nemôže načapať pri bozkávaní a v druhej sa tvárim, akoby mi bolo jedno čo sa s ňou deje.

            „Ako sa cítiš?“ opýtal som sa, ale hlas mal takmer...nezainteresovaný.

            „Fajn,“ odvetila potichu. „A...ako sa cítiš ty?“ opýtala sa ma nezmyselnú otázku, ktorá ma prinútila pozrieť jej do očí ešte intenzívnejšie a na chvíľu odložiť tú chladnú masku, ktorú som nasadil. Prečo sa ma to pýta? Ja nie som ten, ktorý odpadol.

            „Prečo sa ma to pýtaš? Ja som celkom v poriadku,“ zamrmlal som si popod fúzy a aj tak som si bol istý, že ma počula. Z dostatočnej vzdialenosti som sledoval jej malátne pohyby, keď sa podoprela na rukách a vytiahla sa do mierneho sedu. Chrbát si podoprela vankúšmi a ja som len tak – tak ovládal tiky, keď som mal hroznú potrebu jej pomôcť. Vyzerala, že nedokáže udržať ľahkú perinu, nieto ešte svoje vlastné telo. Bola taká slabá, teraz by som do nej mohol ľahko fúknuť a ona by spadla na zem.

            „Ja...len...vyzeráš zvláštne. Urobila som zase niečo?“ opýtala sa. Otázky, samé otázky a ani jedna z nich nie je vôbec na mieste. „Hneváš sa na mňa?“ dodala nakoniec ešte jednu otázku.

            Isteže sa hnevám a tak rýchlo ma to ani neprejde a zrejme vyzerám čudne preto, že som bol pred pár minútami takmer mŕtvy strachom o teba, ale to nemôžeš vedieť. A ani sa to nedozvieš. „Mala by sa starať o svoje vlastné zdravie a výzor a neriešiť ten môj,“ vyštekol som na ňu prudko a musel sa pomyselne potľapkať po pleci za moje herecké výkony. A tiež si dať poriadnu facku, keď som videl jej výraz.

Pootvorila ústa a šokovane zaklipkala očami. Iste, bol som na ňu protivný a to som pritom ani nemal dôvod. Som kretén. „Prečo sa tak chováš? Buď si ma nevšímaš alebo sa správaš akoby ti bolo celkom jedno čo so mnou bude. V takom prípade ma totiž môžeš pokojne pustiť domov. Alebo ma radšej znovu udri, vtedy som vedela, že ma aspoň tak hrozne nenávidíš, teraz som ti celkom ukradnutá,“ pokrútila hlavou.

Keďže počas rozprávania sklonila hlavu, nemala teraz možnosť vidieť môj pohľad plný bolesti, plný viny a plný sebanenávisti. Nevedel som, čo na to povedať, preto som iba stál a ruky sa mi takmer chveli od hrozne potreby ju objať. Pritúliť si ju k sebe a povedať jej, že nikdy nikoho nebudem milovať viac. Ozrejmiť jej prostý fakt, že zakaždým, keď jej nejako ublížim – ublížim sebe oveľa viac. Ale nedokázal som sa pohnúť.

Akoby som bol spútaný vo vlastnom tele a nejaká nadprirodzená a mocná sila ma nútila byť k nej zlý. Vedel som však, že za tým nič nadpozemské nie je – je to jednoducho zranené ego, ktoré zranila Diana  a ono sa jej chce teraz pomstiť.

„Čo nie je môže byť, ale potom sa nesťažuj na to, ak ti vlastné slová ublížia,“ výhražne som vytiahol obočie a jeden kútik úst som prinútil zodvihnúť sa v náznaku úsmevu. Nie, ja nie som iba kretén, ale ja som totálne tvrdohlavý a vymletý kretén. „Potrebuješ, aby som ti zavolal lekára? Alebo je ti lepšie,“ opýtal som sa a ledabolo na ňu pozrel. Hlavne neukázať nijaké emócie a už vôbec nie strach.

Dosť dlho na mňa pozerala a ja som mal čo robiť, aby som neodvrátil zrak. Jej tmavé oči sa zabodávali do tých mojich a pri tom sa jej na čele vytvorila drobná vráska, tak ako vždy, keď sa na niečo sústredila. Bál som sa, že aj nejakú najmenšiu emóciu v mojich očiach by dokázala dešifrovať, že by videla, ako veľmi klame moje telo a aké sú moje pocity odlišné od toho čo dávam najavo. Že nenávisť je vlastne láska, že opovrhnutie je strach o ňu a všetko čo robím je iba klamstvo.

„Je mi fajn,“ začala s prudkým nádychom a sklamaným výrazom, keď pochopila, že zo mňa aj tak nič viac nedostane. „potrebujem si len pospať,“ kývla hlavou a znova si ľahla a prikryla sa perinou až po uši. Hľadel som na ňu s pocitom, že by som mal ešte niečo povedať, ale nakoniec som iba pokrútil hlavou a odišiel s tichým zavretím dverí.