Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

43. Kapitola

S úsmevom som pomaly prechádzala po obývačke a pri tom pozerala na rodinné fotky, ktoré boli poukladané na krbe, na stene alebo na poličkách. Rozpoznala som na nich malú Rebeku a tiež Zayna. Nemohla som sa ubrániť zachichotaniu, keď som zbadala fotku s jeho sestrou, ktorú nikdy nebudem mať možnosť poznať. Boli na ihrisku a očividne sa doťahovali o nejakú farebnú hračku. Predpokladala som, že iba na chvíľu, keď videli, že ich ktosi fotí sa usmiali a potom znova pokračovali v bitke.

Nikdy som nemala možnosť vidieť Zayna ako malé dieťa, ale pri pohľade na tieto obrázky som po prvý krát mohla pri Zaynovi použiť slovo sladký a rozkošný. Keby tu bol Zayn a vedel mi čítať myšlienky, tak by sa ma pravdepodobne všetkými možnými spôsobmi pokúsil presvedčiť o tom, že k nemu sa podobné slová už dávno nehodia.

„Bol dobré dieťa. Usmievavé a na svoj vek vždy príliš vyspelé.“ Ozvalo sa mi za chrbtom a ja som sa rýchlo obrátila. Trisha stála medzi dverami a na perách mala dobrý úsmev. Teraz som si mohla jej tvár prezrieť podrobne a hoci nebol Zayn jej verná kópia, tak by sa dalo nájsť zopár rovnakých čŕt. Z rodinných portrétov, ktoré som si prezerala som jasne usúdila, že som pred tým mala pravdu. Zayn bol po otcovi.

„Aj teraz sa chová príliš vyspelo a seriózne na svoj vek.“ Prehovorila som potichu a pri tom kývala hlavou. Necítila som sa nepríjemne v jej spoločnosti, ale nebola som ani úplne uvoľnená. Nevedela som čo čakať a práve z toho som mala menší strach. Neviem ako jej Zayn vykreslil náš vzťah a čo všetko jej o ňom povedal.

Vzdychla a prešla ku gauču, na ktorý si pomaly sadla. „Občas ma to až desí. Mal by sa zabávať a on si pritom neuvedomuje, že prichádza o mladosť.“ Pokrútila hlavou a potom sa na mňa rýchlo pozrela. „Poď si ku mne sadnúť.“ Poklepkala miesto vedľa seba.

Takmer váhavými krokmi som k nej podišla a posadila sa iba o kúsok ďalej ako ona. „Prečo sa mi zdá, že si nervózna.“ Nadvihla jedno obočie a tázavo naklonila hlavu do boku.

„Nezdá sa ti to.“ Trochu som sa zamrvila na mieste a pripadala si, akoby ma sledoval Zayn. Práve som pochopila po kom má tie skúmavé pohľady a oči, ktoré dokážu vidieť až do duše človeka a celkom analyzovať jeho osobnosť.

„Na to nemáš nijaký dôvod,“ s úsmevom pokrútila hlavou. „ale ak ťa to upokojí, tak som bola tiež ako na ihlách, keď som sa dozvedela, že ťa sem Zayn posiela.“ Pri rozprávaní sa ku mne nahla, akoby mi prezrádzala nejakú veľmi tajnú informáciu, ktorú nesmie nikto za žiadnych okolností vedieť.

„Dúfam, že vás nejako neobťažujeme, keď sme tu.“ povedala som takmer okamžite.

Vyvalila na mňa oči a svoju ruku položila na tú moju. „Nezmysel. Nezmysel.“ Zopakovala za sebou a pri tom krútila hlavou. „Umierala som túžbou ťa stretnúť toľké roky. Vieš, ja som si najskôr myslela, že si môj syn našiel priateľku. S ktorou sa zoznámil ako normálny človek. Až keď sa stala tá nepríjemnosť...“ nervózne sa poškriabala na čele, keď zrejme spomínala na Zaynove postrelenie a dlhý čas, ktorý strávil v kóme. „až vtedy som sa dozvedela, že nie od samého začiatku si bola so Zaynom dobrovoľne. Všetko mi bolo vysvetlené.“

Hodnú chvíľu som mlčala a iba sledovala ženu pred sebou a pri tom videla, že napriek tomu, ako silne sa snaží tváriť, tak ju jej minulosť veľmi poznačila. Niekedy som si zvykla myslievať, že jedine ku mne bol život nefér, ale teraz by som tiež mohla s určitosťou povedať, že ku nej bol oveľa viac. Všetko to čo sa mi stalo bol iba slabý odvar toho, čo si prežila ona. Znásilnenie, strata manžela a ešte k tomu musela pochovať aj svoje dieťa. Čo je pre rodiča horšie, ako prežiť svoje dieťa?