Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

23. Kapitola

Diana

            S trhnutím som sa zobudila a posadila sa na posteli. V izbe bola tma a mne sa spotené vlasy lepili na čelo a krk. Neviem čo sa mi snívalo, ale ani som to nepotrebovala vedieť, keďže zlý pocit v mojom vnútri mi nahováral, aby som to radšej nechala tak a zaradila do mojej pomyseľnej kategórie nočných môr.

 

            V ústach som mala úplne sucho a v hlave mi podivne dunelo, keď som sa pomaly postavila z postele a malátnou chôdzou som sa pomaly vydala ku dverám. pridržiavala som sa všetkého možného, aby som sa v tej tme nezabila, ale po chvíli rozpoznávania tvarov v izbe som zistila, že v miestnosti nie som sama.

 

            Mrkala som do tmy a srdce mi dunelo pri pohľade na tmavú siluetu stojacu pri dverách. Bola to žena – to bolo jasné od útlych ramien a štíhlej postavy. Osoba pomaly natiahla ruku smerom ku svetlu a ja som si chvíľu musela privykať na žiaru, ktorá bola ostrejšia, ako som si ju pamätala. Dych sa mi zasekol v hrdle, keď mi oči zastali na dievčine, ktorá sa na mňa tak nápadne podobala. „Emma?“ podivila som sa  a nevedela čo povedať. Ako je možné, že je tu, prečo je tu?

 

            „Ahoj, Diana,“ uškrnula sa a v jej očiach som videla opovrhnutie, aké som tam vídavala kedysi. „Vidím, že si žiješ dobre a ak som na tom ja o to si sa vôbec nestarala,“ hlas mala tichý, uštipačný a nepríjemný.

 

            „Ale...“ chcela som niečo povedať, ale hlas sa mi vytratil, keď ku mne rýchlo pristúpila. Musela som sa veľmi ovládať, aby som zo strachu neustúpila dozadu. Jej oči boli také tmavé, nenávistné.

 

            „Ja som ti pomohla, zachránila som ťa, pretože keby nebolo mňa, tak by si bola mŕtva. Ani Zayn by ťa nestihol prísť zachrániť a ty si mi nepomohla. Ušla si a nestarala si sa o to, čo so mnou bude, keď zistia, že ja nie som ty,“ skríkla na mňa, až som sa prudko mykla. Nikdy som nemala väčšiu potrebu od niekoho odísť, ujsť preč – dokonca ani vtedy, keď mal Zayn tú najhoršiu a najagresívnejšiu náladu.

 

            „Prepáč mi to...ja...nechcela...ne...“ koktala som a snažila sa udržať slzy sklamania zo svojho vlastného počínania pred niekoľkými rokmi. Mala úplnú pravdu – zaujímalo ma iba vlastné bezpečia a nie to, že odsúdim nevinnú osobu na to, čím som si ja už prejsť musela. Bola som sebecká a stále som a nikto mi nikdy nevyvráti opak.

 

            „Nevrav mi, že si nechcela,“ zakričala na mňa a jej tvár nadobudla trochu červenkastý nádych. Prudko sa nadychovala a vydychovala zrejme preto, aby sa upokojila, čo sa jej aj podarilo. „Hlavne nevrav, že si nič z toho nechcela, pretože ma naštveš ešte viac. Ale nevadí, každý za všetko raz zaplatí,“ usmiala sa a mne sa dych zadrhol v hrdle. Čo tým myslí, prečo sa tak podozrivo pokojne tvárila?

 

            „Poď,“ podala mi ruku, ale ja som sa ani nepohla. Kde je Zayn? Ako sa sem dostala? „Vravím ti poď sem, Diana,“ zakričala a zdrapla ma surovo za ruku. Jej nechty sa mi bolestivo zaryli do kože, ale ja som nemala odvahu vydať jediný zvuk alebo sa jej nedajbože vytrhnúť. Ťahala ma za sebou von z izby a jej rýchlemu kroku som vo svojom malátnom stave nestíhala. Potkýnala som sa o rovnú zem na chodbe a ešte stále nebola schopná nič urobiť.