Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

29. Kapitola

Dlho som čakala, kým sa konečne odhodlá k nejakým slovám a na druhej strane to veľmi nechcela, pretože som sa bála toho, ako sa rozhodol. Nevedela som z jeho výrazu vyčítať, či ma chce od seba odstrčiť alebo sa všetko zlepší. Nevedela som to.

            „Ani neviem, ako vlastne začať.“ Priznal po chvíli a sklonil hlavu. Sedel na posteli v rovnakej polohe, ako keď som vošla do izby – nahrbený a lakte položené na kolenách. Ja som stál a nervózne preskakovala z jednej nohy na druhú. Kolená som mala miestami, ako zo želatíny. „Asi možno tým, že...že sa ti chcem ospravedlniť za všetko čo som kedy urobil. Za všetku bolesť, ktorú si si kvôli mne musela vytrpieť. Nikdy za celý ten čas som to neurobil. Neospravedlnil som sa, ale teraz musím. Ak to pôjde chcem toho napraviť čo možno najviac.

            „Nepotrebujem, aby si sa mi ospravedlňoval.“ Pokrútila som hlavou a uprene ho pozorovala. V duchu som sa iba modlila, aby tou nápravou všetkého nemyslel aj to, že mi zmizne zo života. Akokoľvek choro to vyzerá, tak by som to neprežila. Nechcem to tak.

            „Ale ja to potrebujem.“ Odvetil rýchlo. „Nikdy som nemal v pláne ti ublížiť. Prisahám, že nie. Všetko sa mi hrozne vymklo spod kontroly a ja som hlavne stratil kontrolu nad sebou. Choval som sa k tebe hrozne. Tak ako by som sa nechoval k najhoršiemu nepriateľovi a nikdy – skutočne nikdy som ťa nepresviedčal o tom, ako ťa milujem. Nikdy som ti nedal pocit bezpečia, pretože si sa pri mne vždy musela triasť od hrôzy.“ Znechutenie mu takmer okamžite skrivili tvár.

            „Vždy si ma chránil. Na to som nikdy nezabudla, Zayn.“ Snažila som sa ho obhájiť, pretože on sám seba podkopával pod čiernu zem. Bolo hrozné počúvať to, hoci ja sama som zrejme tie slová hovoriť alebo mu aspoň dávať za pravdu. Avšak bolestivý výraz v jeho očiach mi nedovoľoval, aby som mu na hlavu sypala ešte viac popola, ako si sype on sám.

            „Nedokázal som ťa ochrániť pred sebou.“ Rýchlo mi pozrel do očí a zamračil sa. „Nikdy som nerozmýšľal nad tým, že nech som ťa chránil pred hocikým, tak najväčšie nebezpečenstvo ti hrozilo od človeka, s ktorým si sa delila o posteľ.“

            Vzdychla som a pokrútila hlavou. „Už dosť Zayn.“ Zahriakla som ho rýchlo. „Prestaň s tým už. Neviem prečo máš odrazu potrebu všetko na seba vziať, ale ak si dobre pamätáš, tak aj ja som ti veľa krát ublížila. Nechala som ťa, aby si veril, že som mŕtva a potom som znova odišla späť domov. Zatiaľ čo ty si bol v kóme.“

            „Zakaždým si chránila samú seba a opäť to bolo predo mnou. Vždy si utekala predo mnou. Vždy.“ Rázne argumentoval a mne sa dych zasekol v hrdle. Nechcela som, aby v tomto pokračoval, pretože som presne vedela, kam až o povedie.

            „Takže sa mám zmieriť s tým, že ma teraz opustíš ty? Pošleš ma späť, akoby som tu bola na dovolenke a ja mám začať odznova? Bez teba, akoby si ani nebol znova v mojom živote? Ak by si to chcel vedieť, tak sa nebudem lúčiť iba s tebou, ale aj s El a Danielle a s Lou a Lux, Harrym. Príde ti to fér?“ slzy hnevu som zahnala rýchlym mrkaním. Nemohla som byť slabá. Nie teraz, keď musím bojovať za to, čo chcem a čo vo svojom živote nutne potrebujem.

            Bezvýrazne na mňa pozeral veľmi dlhú chvíľu a ja som sa vzdávala nádeje, že túto bitku vyhrám. Ale nakoniec prehovoril s jemným podtónom irónie a falošného pobavenia. „Tváriš sa, akoby si ma nepoznala. Akoby si nevedela, že nikdy vo svojom živote nebudem schopný sa ťa dobrovoľne vzdať. Prisahám, že ak to budeš znova cítiť, že potrebuješ ujsť. Že sa so mnou necítiš dobre alebo bezpečne, tak ťa už znova nebudem hľadať. Ale poslať ťa preč..“ pomlčal sa a takmer neveriacky pokrútil hlavou. „...na to nie som dosť silný.“

            Neviem či to počul aj Zayn alebo všetci obyvatelia tohto domu a možno aj Londýna, ale ja som veľmi zreteľne začula ten obrovský balvan, ktorý mi po jeho slovách padol zo srdca. Usmiala som sa, ale stále sa nepohla z miesta, iba sledovala Zayna, ktorý čosi vytiahol zo svojho vrecka a ja som okamžite spoznala jeho telefón. „Napíš svojej mame alebo sestre. Ak chceš, tak im zavolaj.“ Vravel tichým trochu zachrípnutým hlasom a v tvári nemal veľmi potešený hlas. „Sú v Londýne, už dlho.“

            Prekvapene som vypleštila oči. Zasiahli ma menšie výčitky, keď som si uvedomila, že som nad svojou mamou a sestrou vlastne nepremýšľala veľmi dlho. Ale stalo sa toho tak hrozne veľa, všetko to na mňa doľahlo, že som to akosi vytesnila z mysle a nedokázala som na seba vziať ďalšiu záťaž. „Máš ich číslo?“ opýtala som sa a prešla bližšie, aby som si ponúkaný mobil vzala.

            Neveselo sa uškrnul a prikývol. Prešiel mnou menší elektrický prúd, keď sa naše prsty otreli. „Dokážem si zohnať veľa vecí a ani to netrvá príliš dlho.“ Mykol ledabolo ramenami.

            „Prečo im mám volať?“ opýtala som sa zrejme najprimitívnejšiu vec na svete a aj Zayn sa na mňa pozrel trochu podivne.

            „Ty nechceš?“ opýtal sa prekvapene.

            „Jasné, že chcem. Ale...vlastne ani neviem čo im mám povedať. Že tu zostávam dobrovoľne? Mám strach, že mi neuverí.“

            „Tak ju pôjdeš navštíviť. Aspoň uvidíš, že tu už viac nie si v tomto dome pod zámkom.“

            „Asi z toho nebude príliš nadšená.“ Povedala som potichu a prišla o čosi bližšie k nemu. Sledoval každý môj pohyb a zrejme čakal na ďalšie slová. Ja som však urobila niečo iné. Vzdala som jeho ruku, obtočila si ju okolo pása a sadali si mu na kolená. Do chrbta mi udieralo jeho srdce, ktoré bilo veľmi rýchlo, ale stále silno a mocne. „Asi si obe budú myslieť, že som sa zbláznila.“

            Zayn ma tuhšie objal a položil si bradu na moje rameno. „Ak budem mať niekedy dcéru, tak ver, že ju vyvarujem pred mužmi, ako som ja.“

            „A ak ju náhodou bude milovať?“ opýtala som sa a zvedavo naklonila hlavu nabok.

            Mykol ramenami a jemne, ale nie príliš veselo sa usmial. „Diana...“ začal s ťažkým povzdychom.

            „Nie, nechcem, aby si mi niečo hovoril, prosím.“ Umlčala som ho a takmer úpenlivo na neho pozrela. V jeho očiach sa miesilo hneď niekoľko emócií a bolo vidieť, že je zmätený. „Nechcem už nijaké obviňovanie, ospravedlňovanie ani nič podobné.“

            „To som ani nechcel.“ Pokrútil hlavou. „Hoci mi nebude celý môj život stačiť na to, aby som sa ti dostatočne ospravedlnil. A tiež viem, že pre teba nie som dosť dobrý a ani vhodný, ale prisahám, že celý zvyšok života strávim tým, že ťa presvedčím o opaku. Nepotrebujem to dokazovať tvojej matke, sestre alebo niekomu inému, ale chcem, aby si to vedela ty.“ Jeho hlas nikdy nebol jemnejší a dokonca aj slová, ktoré vypúšťal pôsobili neuveriteľne upokojujúco a mali liečivý efekt na moje poráňané srdce a dušu.

            „Si pre mňa vhodný. Vždy si to bol iba ty a nikto iný, Zayn.“ Nahla som sa bližšie k nemu a jemne a rýchlo pricapla svoje pery k tým jeho.

            Usmial sa a jeho oči mali odrazu farbu mliečnej čokolády. Iskrili a vyzerali tak neodolateľne. „Napriek tomu, koľko zlého som urobil a koľko bolesti som ľuďom spôsobil nemôžem uveriť, že som mal toľko šťastia.“