Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

52. Kapitola

So zvláštnym pocitom v hrudi som sledovala čiernu rakvu s ozdobnými rytinami, ako pomaly klesá dolu do hlbokej a studenej jamy. Začula som zopár vzlykov a na moje prekvapenie boli od Eleanor a Lou a keď som pozrela na Danielle, tak som videla, že jej vždy bronzová pokožka bola nezdravo biela a jej oči boli síce červené, ale úplne suché.

Vyzerala byť duchom neprítomná a občas by sa mohlo zdať, že by dokonalo zapadla medzi sochy, ktorých tu bolo neúrekom. Keď som sa však bližšie prizrela, tak som mohla jasne vidieť, ako sa jej chvejú ramená. S ľútosťou som na ňu hľadela a chcela mať tú moc urobiť niečo, aby sa Liam vrátil. Keď som ju dnes po dlhej dobe videla, tak som akosi netušila, čo presne by som jej mala povedať. „Je mi to ľúto“ alebo „Viem, ako sa cítiš“? Ale boli by to iba plané reči, pretože v skutočnosti som nevedela, ako sa cíti. Vážne si ľudia myslia, že tieto slová pomáhajú, keď bolesť, akú práve zažíva ona, ešte nezažili?

Neviem si predstaviť, aké pre ňu musí byť ťažké, rozlúčiť sa s mužom, ktorého milovala a pri tom mať stále na pamäti, že ich rozlúčka nebola práve najlepšia.

Odvrátila som pohľad od Danielle a pozrela sa na osobu, ktorá stála priamo po mojej lavici. Zayn vyzeral, akoby on sám práve teraz vyliezol z hrobu. Bol až mŕtvolne bledý a pod očami mal veľké tmavé kruhy, ktoré boli spôsobené nespavosťou. Často krát som sa budila na to, že sa uprostred noci postavil z postele a nevrátil sa do nej skôr, ako o dve – tri hodiny. Bolo mi ľúto, že sa so mnou nevie porozprávať o tom, čo sa stalo. Snaží sa tváriť, že sa ho Liamova strata a dokonca aj Jawaadova vôbec nedotkli. Ale tak to vôbec nebolo. V jeho vnútri sa odohrával oveľa väčší boj, ako dával najavo a ja som sa o neho bála. Všetko dusil v sebe, ale ak by mu to pomohlo, tak nech niečo rozbije. Nech na niekoho nadáva a pokojne nech si to odnesiem aj ja. Hlavne, aby sa netváril, ako telo bez duše. Pretože presne toto prirovnanie posledné dni Zayna dokonalo vystihuje.

Stratil iskru z očí a teraz mu zostali iba bezodné dúhovky, ktoré som nepoznávala. Mala som pocit, že sa zmenil na niekoho celkom iného a osobne som dúfala a žiadala Boha, aby to bol iba prechodný stav. Stav, ktorý časom pominie a on bude po dome opäť chodiť, ako pred tým a hádzať rozkazy na všetky strany. Priala som si, aby ma konečne pri zaspávaní objal a teraz by mi vlastne stačilo aj to, ak by na mňa sám od seba prehovoril bez toho, aby som konverzáciu nemusela začať ja sama.

Niekoľko krát som sa ho už pýtala, či sa na mňa hnevá a či je môj pocit z toho, že za Liamovú smrť obviňuje mňa, zaslúžený. Ibaže on vždy odpovedal jednoslovne „nie“. Bola som zmetená, smutná a viem, že to bolo sebecké, ale potrebovala som, aby ma Zayn objal a ja som konečne cítila, že je po všetkom, hoci s tragickými následkami. Alebo som túžila aspoň po tom, aby on mne dovolil ho upokojiť a povedať mu, že som tu pre neho nech sa stane čokoľvek.

Louis mi vravel, že mu mám dať čas a že by som na neho nemala tlačiť, pretože to čo prežila a to čo musel urobiť vlastnému bratrancovi na ňom zanechalo určité stopy. Ale ja mu predsa čas dávam a ani na neho nemám kedy tlačiť, keďže sme spolu veľmi málo. Snažila som sa zahnať pocit toho, že sa mi vyhýba. Vravel predsa, že sa nehnevá, tak hádam nemá iný dôvod, prečo by to robil.

„Diana.“ Začula som vedľa seba známy hlas, ktorý mi bol v týchto dňoch až bolestivo vzdialený. Pozrela som na Zayna  a keď pokynul hlavou, aby som ho nasledovala, tak som si uvedomila, že všetci sa už pomalou chôdzou rozchádzajú preč od miesta, kde sme zanechali v rakve Liamove telo.