Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

34. Kapitola

„Hej, hej pomaly. Len sa sem vráťte.“ Zastavil nás Zaynov hlas, keď sme boli na polceste ku dverám.

Nechápavo som sa na neho otočila a čakala čo z neho vypadne, ale on mlčal a iba si nás zamračene prezeral. A to nevravím o tých jeho inak plných perách, ktoré mal teraz zovreté v úzkej linke. „Možno nás potrebuje.“ Vedela som, že keď pozerá týmto pohľadom, tak to neveští nič dobré. Mala som strach, aby nám nezakázal za Danielle ísť.

„Je mi to jedno. Ona už nie je vaša starosť.“ Tejto vete som nejako celkom nepochopila a zrejme ani Eleanor, ktorá na Zayn pozerala, akoby mu práve narástla druhá hlava, alebo ešte niečo hrošie.

„Ako to myslíš? Je to Danielle, naša kamarátka.“ Pokrútila hlavou.

„Na to mala myslieť pred tým, ako vyvolala túto hádku. Tebe El nemôžem nič zakázať, ale ty Diana nepôjdeš nikam.“ Rázne pokrútil hlavou a ja som vedela, že hoci s ním budem argumentovať, tak je to pre neho uzavretá kapitola a svoj názor nezmení.

„Ona nič nevyvolala. To Liam na ňu...“ Eleanor ani nestihla dopovedať vetu, keď ju Zayn rýchlo usekol v polovici.

„Danielle ho podviedla a neskúšajte ju predo mnou obhajovať, pretože to vôbec nepomôže. Diana, poď.“ Kývol na mňa hlavou a obrátil sa smerom ku kuchyni, kam sme mali pred tým namierené. „Diana.“ Zopakoval moje meno a prižmúril v hneve oči. „Okamžite. Poď. Sem.“ Na každé slovo kládol dôraz. Nevedela som čo urobiť. Bola som, ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Vyberiem si Danielle a Zayn mi to spočíta. Vyberiem si Zayn a zrejme sa na mňa naštve aj Dan a aj El.

„Radšej choď.“ Kývla na mňa Eleanor smutne a sama sa pobral rýchlim krokom na poschodie. Zrejme za Louisom, aby si vypýtala povolenie ísť za Danielle. Pretože Zayn jej to zakázať nemieni, tak musí aspoň dúfať, že jej to nezakáže aj Louis.

Pomalým krokom som išla ku Zaynovi, ktorý na mňa trpezlivo vyčkával a keď som bola takmer pri ňom, tak sa otočila  mieril do kuchyne. Nemusel povedať nič, aby som vedela, že ho mám nasledovať a tak som aj urobila. Pred pár sekundami bol ešte hravý a úplne v pohode a teraz? Zase je naštvaný?

„Ty sa hneváš preto, že som chcel ísť za Danielle?“ opýtala som sa, keď som si sadla na barovú stoličku za veľký ostrovček v strede kuchyne. Pozorovala som, ako šmátra v mrazničke a následne z nej vyťahuje balík mrazenej zeleniny.

„Nehnevám sa.“ odvetil jednoducho a prišiel ku mne zozadu. Teraz, keď som sedela – hoci na vysokej barovej stoličke – tak ma svojou výškou prevyšoval. Vzal ma za poranenú ruku, na ktorú položil studený sáčok. „Iba ma štve, keď chvíľu nemôžeme byť osamote bez toho, aby nás niekto nevyrušil.“ Jeho hlava zostala nečinne položená na mojom ramene a gélom postavené vlasy ma šteklili na líci.

„Ale toto bolo vážne.“ Odvetila som jemne a voľnou rukou ho pohladila po tvári.

„Nič nie je vážnejšie.“ Vystrelil na mňa takmer urazene. „Práve preto som sa rozhodol. Odchádzame.“ A znova ten jeho rozhodný výraz, ktorý mi nedával inú možnosť. „Už ma to všetko stresuje. Potrebujem vypadnúť z Londýna a od všetkých problémov.“ Neviem prečo sa mi zdalo, že teraz pôsobil tak hrozne...bezbranne.