Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

24. Kapitola

„Diana, Diana upokoj sa,“ začula som dievčenský hlas, ktorý ma vyľakal ešte viac. Je to Emma, určite je to Emma a to čo sa m zdalo nebol sen. Zovrela som viečka ešte viac, z ktorých sa začali liať nové horúce slzy.

            „Nie, prosím,“ nariekala som a pripadala si, ako malé dieťa, keď som tlačila tvár do vankúša a snažila na nevnímať okolitý svet.

            „Diana, to som ja, Eleanor,“ povedala El chlácholivým hlasom a jej ruku som zacítila znova na tej svojej.

            Ustala som uprostred pohybu a zostala úplne ticho. Eleanor? Čo tu robí? Zodvihla som pohľad, ale v tme izby videla iba jej siluetu. „Čo tu robíš?“ opýtala som sa pošepky.

            „Počula som ťa kričať. Bola som na chodbe a zľakla som sa,“ zamrmlala potichu. Pripomenulo mi to naše prvé stretnutie. Tiež ma prišla zobudiť zo zlého sna, ale môžem na sto percent povedať, že tento bol oveľa hroší, ako ten pred tým.

            „Bože, bolo to hrozné,“ zastonala som a znova ponorila hlavu do vankúša.

            „Chceš...chceš, aby som zavolala Zayna?“ opýtala sa ma. Znovu som na ňu pozrela a zodvihla do sedu.

            Uškrnula som sa a pokrútila hlavou. „On mi určite nepomôže,“ zachechtala som sa jedovito. Nebol ochotný byť so mnou v jednej izbe viac, ako je to nevyhnuté.

            „Prečo to hovoríš? Bál sa o teba, keď ti prišlo zle,“ oznámila mi, akoby to bolo úplne jasné. Úprimne povedané  z jeho správania za posledné dni mi nebolo jasné vôbec nič.

            „Ale chová sa tak...odťažito,“ vlhké mihalnice sa mi o seba divoko otierali, keď som pevne zovrela viečka. Neviem, ako dlho ma takto mienil mučiť, ale potrebujem, aby ma buď miloval alebo ma nechal ísť svojou cestou. Nemám aj ja právo konečne na šťastie? Hoci viem, že bez neho nikdy nebude  úplné, ale pokúsiť sa o to môžem.

            Eleanor si ťažko povzdychla a zrejme nemala čo k tomu povedať. Vlastne sama netuším prečo sem prišla, keď je náš vzťah úplne na bode nula. Chcela som sa jej na to opýtať, chcela som urobiť veľa vecí, ale v tej chvíli sa otvorili dvere do izby a zažalo sa svetlo. Privrela som oči, aby som si privykla a pozrela na Zayna, ktorý nechápavo pozeral na dve dievčatá sediace v jeho posteli.

            „Čo sa deje? Prišlo jej zle?“ naštval ma fakt, že hovoril o mne, ale nedokázal sa ma to spýtať priamo. Pozeral na Eleanor, ale pritom ja som bola hneď vedľa nej.

            „Nie,“ pokrútil hlavou a postavila sa. „iba mala zlý sen. Prišla som, aby som ju zobudila.“

            Prešla ku dverám a obrátila sa na mňa. Vyzerala, že chce niečo povedať. Aj teraz, keď na mňa hľadela, tak jej tvár nebola tak neprístupná a chladná, ako posledné dni. Nakoniec sa však len otočila a prešla dverami popri Zaynovi. Ten za ňou zatvoril dvere a zostal pri nich stáť.