Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

5. Kapitola

            Nemýlila som sa, keď som vopred vedela, že do Londýna nepoletíme obyčajným lietadlom, s bežnými ľuďmi, ale priamo súkromným lietadlom, ktorý Zayn splašil nevedno odkiaľ. Vôbec ma to, ale nezaujímalo, pretože som mala hlavu niečoho úplne iného. Napríklad toho, ako veľmi zlé to je so mnou. A tiež toho, čo sa stalo minulú noc medzi mnou a Zaynom. Nemala som to dopustiť a dovoliť, aby som pred ním prejavila toľkú slabosť. Bol to totiž najlepší spôsob, akým som mu dala najavo, ako veľmi mi chýbal. Ibaže on mi nemal chýbať, nie po tom čo mi urobil, nechcela som, aby môj život ovládal niekto, ako je on.

            Spoza malého okienka som sledovala štart lietadla a automaticky sa prichytila sedadla, keď sa kolesá odlepili z runwayu. Zem pod nami sa zmenšovala priamoúmerne tomu, ako sme stúpali. Teraz som už nemala kam utiecť, nemohla som sa dostať zo Zaynovho dosahu, hoci on sa od včera tváril, že neexistujem. Nebolo to niečo, čo by mi nebolo po chuti. Naopak som bola veľmi rada, že si ma nevšíma, hoci poje podvedomie mi škodoradostným hláskom šepkalo, že to je iba ticho pred veľmi silnou búrkou, ktorá nastane v momente, kedy dosiahneme náš – jeho – cieľ. Londýn.

            Tak ako bolo pred rokmi toto mesto môj sen, teraz to bola najhoršia nočná mora. Zažila som tam toľko utrpenia, preliala toľko sĺz, že hádam ani zopár krásnych okamihov, ich celkom nemohli zmazať. Nakoniec mi však myšlienky utkveli pri niekom, koho som veľmi nerada vymazala - po mojom úteku - zo života. Eleanor a Danielle. Keď som videla nenávisť v očiach Harryho, či Louisa bola som veľmi zvedavá, aké opovrhnutie ma bude čakať z ich strany. Neviem či niekedy pochopia moje pohnútky, alebo to čo som urobila budú nazývať rovnako, ako Zayn – zrada.

            V prvom rade by som však povedala, že to bol on, kto ma zradil, už iba tým, ako sa správal. Viem, niekto by si možno povedal, že iba jedna facka. Mnoho žien trpí viac, ale napriek tomu zostávajú s mužom, ktorého milujú. Ja som so svojím životom chcela naložiť lepšie, ako doposiaľ a po skazenom detstve a puberte, som si chcela dať šancu na normálny život bez strachu.

            „Premýšľal nad tým, čo ťa čaká, keď prídeme domov?“ pri pravom uchu sa mi ozval príliš povedomý hlas, ktorý mi zaslal zimomriavky do celého tela. Napriek tomu som neodtrhla pohľad od okienka a oblohy, ktorá pripomínala svojou belosťou rozliate mlieko. Bola to celkom nuda, ale jemu som rozhodne nechcela čeliť. Prečo neostal pri ignorovaní?

            „Tichá domácnosť? Myslel som si, že toto už máme za sebou, po včerajšku,“ na kolene som cítila jeho veľkú a horúcu ruku, hoci na tom mieste sa nezdržala veľmi dlho, pretože smerovala vyššie, cez moje stehno.

            Rýchlo som sa mykla, čo na moje prekvapenie čakal a do moju nohu zovrel pevnejšie. Napriek tomu, že som mala oblečené nohavice, som až bolestne cítila jeho nechty. „Včerajšok sa nikdy nemal stať,“ zamrmlala som a stále nemala odvahu pozrieť mu do očí. vždy keď to urobím, cítim sa, ako pod nejakým kúzlom, ktoré ma celkom pripraví o zdravý rozum.

            „Čas asi ťažko vrátiš späť, za čo som rad, pretože som si aspoň mohol konečne užiť,“ zasmial sa až podozrivo pokojne. Ak by sme neboli v situácií, ktorej sa nachádzame, alebo ak by jeho stisk na mojej nohe nebol taký bolestivý, zrejme by som si myslela, že sme normálny pár, ktorý sa spolu zhovára a pri tom od seba nedokáže udržať odlepené ruky. Toto bol niečo celkom iné.