Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

48. Kapitola

Moje prebudenie nebolo práve najpríjemnejšie a rozhodne to teda nebolo spôsobené tým, že som sa zobudila na tomto hroznom mieste. Skôr to bolo spôsobené ľadovou vodou, ktorá zmáčala celé moje telo a bola mi chrstnutá do tváre. Mykla som sebou a chcela sa postaviť, ibaže moje telo bolo v príliš veľkej bolesti a studená a tvrdá zem – na ktorej som ležala – tomu vôbec nepomáhala.

Snažila som sa pozviechať, pretože som si uvedomovala, že som príliš zraniteľná. „Prepáč.“ Ozval sa hlas Dereka, ktorý pravdepodobne stál niekde nado mnou. Nevládala som však ani otvoriť oči a ak by sa mi to aj podarilo, tak pochybujem, že by som dokázala zamerať a vidieť ho. „nedokázal som ťa inak prebrať. Bola si mimo.“ Zasmial sa a následne na to som počula, ako čosi spadlo na zem. Podľa buchotu by som typovala, že to bola nádoba, z ktorej na mňa vychrstol studenú vodu. „Zrejme som to prehnal.“ Pevne som zovrela viečka, keď som ho počula až príliš blízko pri mne. Jeho prsty odrazu veľkou silou zatlačili na modrinu na lícnej kosti, ale neposkytla som mu zadosťučinenie vidieť ma v bolestiach. Hoci určite vedel, že ma bolí celé telo a teraz mi je už aj zima. Ak sa ma nerozhodne v najbližších niekoľkých hodinách zabiť, tak určite zomriem na zápal pľúc – to je viac ako isté.

„Nemalo to byť rýchle? Mal si ma iba zabiť a mučenie v dohode nebolo.“ Ak by som bola pri plných silách, tak by som na neho vyštekla a bola podráždená. Teraz som bola rada, že moje telo malo aspoň trochu sily na zopár chabých slov.

„Ak by si ma tak nenaštvala, tak by to aj rýchle bolo, drahá Diana.“ Jeho hlas bol tichý, upokojujúci – aspoň pre niekoho by bol. Mne dvíhal žalúdok.

„Ako som ťa naštvala? Poskytla som ti svoj život na striebornom podnose. Čo viac chceš?“ opýtala som sa a zatínala zuby, keď som sa popri stene pokúšala dostať aspoň do sedu.

„Neoslobodila si ma, keď som ťa prosil. A ja neprosím. Ale vtedy som zahodil svoju hrdosť a vážne myslel, že ty nedovolíš – ani keď je to Zayn – aby robil také zverstvá. Ale ty si proste odišla.“ Po prvý krát som na neho pozrela a videla, že zatína zuby a jeho tvár je plná krivdy a nespravodlivosti.

„Že práve ty o tých zverstvách rozprávaš.“ Neodpustila som si krátke zasiatia, ktoré akurát vyvolalo krátky záchvat kašľu. Toto prostredie vôbec nie je dobré. Je tu vlhko, prach a zima. „Okrem toho,“ vydrali sa zo mňa konečne nejaké slová po tom, ako som sa začala drhnúť a Derek iba netrpezlivo prevracal očami. „ak by som ťa oslobodila, tak by som už bola mŕtva dávno.“ Dodala som.

„Samozrejme.“ Kývol na súhlas. Ani na malú chvíľu som nepomyslela na to, že ak by som mu zachránila život, tak on by na oplátku daroval mne ten môj. Derek je skutočne bezcitný. „A Zayn spolu s tebou, ale tomuto všetkému by sme sa vyhli. Skutočne by to bolo bezbolestné, tak ako som ti sľuboval.“

„Tak už to proste urob.“ Odvetila som potichu.

„Čo? Chceš aby som ťa zabil?“ zodvihol obočie, ale netváril sa prekvapene. Neodpovedala som. Samozrejme, že nechcem, aby ma zabil, ale ak žiť znamená, že mám ešte chvíľu znášať toto zaobchádzanie, tak skutočne radšej volím smrť. Ak aj tak nemá nijakú nádej znovu vidieť Zayna. „Naozaj si myslíš, že keď to tak veľmi chceš, tak ťa zabijem?“ pokrútil hlavou, akoby nad mojou hlúposťou. „Myslím, že si spolu užijeme ešte trochu srandy. Nie veľa, ale ešte trochu.“