Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

35. Kapitola

Všetko bolo rovnaké. Na vlas rovnaké presne tak, ako si to pamätám z pred niekoľkých rokov. Musím však priznať, že moje spomienky boli matnejšie, ako by som si pomyslela. Zrazu keď som videla známy dom medzi stromami, hlboko v hustom lese, tak sa mi zdalo, že som tu naposledy bola pred hrozne veľa rokmi. Takmer, akoby to bol úplne iný život a úplne iná osoba, s ktorou som tu bola. Keď som si spomenula na všetko, čo sa tu za ten krátky čas stalo, tak som musela uznať, že Zayn by sa teraz zachoval úplne inak.

Myslím, že byť v rovnakej situácií, ako pred niekoľkými rokmi, keď som tu bola, určite by som dopadla oveľa hrošie. Nikdy som si nemyslela, že Zayn, ktorého som stretla kedysi v klube môže byť iba slabý odvar toho, čo sa z neho vykľulo teraz. Povedala som to už veľa krát a povedala som to aj jemu. Je iný a to v každom smere, aký existoval.

„Chcel by som vedieť nad čím tvoj obrovský mozog stále premýšľa.“ Svoj pohľad som obrátila na Zayna, ktorý ležal na gauči a rukami masíroval moje lýtka a kotníky, ktoré mal cez seba prehodené. Naše tašky boli stále pri dverách, neboli sme prezlečený do pohodlného oblečenia, ale aj tak naše prvé kroky viedli na gauč, kam sme sa zvalili a už si hodinu z neho nevstali.  

„Nič konkrétne.“ Pokrútila som hlavou a usmiala sa na neho, keď zodvihol jedno obočie a zatváril sa presne tak, ako keby mi neveril ani slovo. A zrejme ani neveril.

„Vieš, môžem ťa ubezpečiť, že za tie roky sa z teba nestala o nič lepšia klamárka, akou si bola pred tým. Vlastne si rovnako mizerná.“ Najkrajšia vec, akú som kedy videla a mám možnosť vidieť je Zaynov úsmev. Vyzerá s ním neodolateľne a ak sa k tomu pridá aj zvuk, ktorý vychádza z jeho hrdla, ktorý by niekto nazval smiechom a ja zase najkrajším zvukom na svete.

„Vážne neklamem. Nie je to nič konkrétne, ale tak ako obyčajne si to ty, náš súčasný vzťah, všetko čo sme si prežili.“ Mykla som ramenami a svoju ruku, ktorá odpočívala na mojom bruchu som preniesla na Zaynov biceps, ktorý som začala končekmi prstov jemne hladkať.

„Ja často myslím na náš vzťah tak celkovo. Myslím tým od chvíle, kedy sme sa spoznali a až dodnes.“ Priznal napokon a ja som na neho s pobaveným výrazom pozrela.

„Mýliš si pojem vzťah a týranie. Pretože presne toto bolo, týranie. Teba by sa dalo nazvať Bushom a ja som bola tvoj osobný, malý Afganistan.“ Jeho hnedé očí sa rozšírili a následne na to pokrútil hlavou, akoby som práve povedala tú najhlúpejšiu vec. Ale keď sa to tak vezme, tak som mala celkom pravdu.

„Mimochodom, je tu signál?“ opýtala som sa, keď sme obaja mlčali.

Pomaly na mňa obrátil hlavu a prižmúril oči. „Načo potrebuješ signál? Nebol náhodou cieľ tohto výletu, aby sme konečne neboli otravovaný?“ opýtal sa potichu a hlbokým hlasom.

Nechcela som mu povedať, že ma svrbia prsty od toho, ako som chcela napísať alebo zavolať Eleanor, iba aby som sa dozvedela, že je Danielle v poriadku. Vážne som sa iba potrebovala uistiť o jednej veci a tak by som bola celý zvyšok pobytu v pokoji. „Nikdy nevieš kedy budeš potrebovať zavolať pomoc.“ Žartovne som na neho mrkla a dúfala, že sa jeho výraz znova sformuje do toho šťastného a usmievavého, ktorý mal pred chvíľou. Nestalo sa tak. Dokonca aj jeho ruka zastala a prestala hladiť moje nohy.