Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

4. Kapitola

Ležala som v posteli a dookola si premietala všetko, čo sa dnes stalo. Ešte v práci som si myslela, že to bude ďalší obyčajný deň a nič výnimočné sa nestane. Stalo sa toho, ale až príliš veľa. Určite sa o mňa Lorin a Oliver strachujú. O takomto čase som mala byť už dávno u nich. Môj mobil ide isto explodovať od množstva správ, hlasových správ a neprijatých hovorov, ktoré mi zanechali.

            Jediné na čo som však dokázala myslieť bola moja mama. Aké ďalšie stresy jej spôsobím to, že budem nezvestná. Bude vedieť kto to bol, to určite, ale čo zmôže ona proti Zaynovi, jeho kontaktom a hlavne ľuďom, ktorý pre ňu pracujú. Mala som strach, aby neurobila nejakú hlúposť a sama sa nedostala do nejakých problémov.

            Možno by som mohla Zayna presvedčiť, aby som im zavolala a vymyslela si nejakú výhovorku, prečo sa s nimi už nikdy nebudem môcť stretnúť. Bože, to mi väčšia hovadina napadnúť nemohla. Aká výhovorka je dostačujúca? Hneď, ako by som prehovorila by vedela, že sa niečo deje, že klamem. Pozná ma, ako vlastné topánky.

            Spánok neprišiel vôbec tak rýchlo, ako som predpokladala. Stále som sa prehadzovala a pokoj mi nepridával ani Zaynov, Niallov a Harryho hlas, ktorý vychádzal predpokladám z obývačky. Snažila som sa načúvať ich slovám, ale nerozumela som ničomu. Bála som sa, či sa náhodou nedohadujú o tom, že by predsa len bolo lepšie sa ma zbaviť rýchlo a nie ma ešte vláčiť do Londýna. Z toho dôvodu som sa mykla pri každom zvuku.

            Napokon však všetko utíchlo a mne spadol zo srdca obrovský balvan. Znovu som sa pokúsila zaspať, ale dostala som sa do fázy, kedy som bola na smrť unavená, ale spánok stále neprichádzal. Oči mi klipkali, ale naplno sa uvoľniť mi nedovolilo prostredie, v ktorom som bola. Páchlo nebezpečenstvom a napätou atmosférou. Ako totiž povedal Zayn, síce vyzeral pokojný, ale vo svojej hlave ma zabil už minimálne tromi spôsobmi.

            Niť myšlienok sa mi preťala a dych zasekol v krku vo chvíli, keď som začula tiché otváranie dverí. Slimačím tempom som otočila hlavu tým smerom a zbadala vysoký tieň, ktorý som okamžite dokázala identifikovať, ako Zayna. Nevedela som čo tu chce a ani som to zistiť nechcela. Silou vôle som sa ho nejakým spôsobom snažila prinútiť, aby sa otočil a šiel spať. A tiež som si nadávala za to, že som nezamkla tie idiotské dvere. Pomohlo by to vôbec? Myslím si totiž, že vykopnutie alebo vystrelenie zámku by pre neho nebolo vôbec ťažké.

            „Dúfal som, že ešte nespíš,“ prehovoril po tom, ako zatvoril dvere a prešiel až celkom ku posteli. Dnes je nejaký vtipný! Isto by ma zobudil, ak by som spala, tak načo hrá nejakú dobrosrdečnosť. Chce ma zmiasť?

            „Čo tu robíš?“ opýtala som sa a pokúšala sa ovládať svoj hlas, aby sa netriasol. Na moje prekvapenie sa to celkom podarilo.

            „Ničoho sa neboj,“ v tme som síce dobre nevidela jeho tvár, ale bola som si istá, že sa uškŕňa. Pred tým, ako si ľahol vedľa mňa zapol lampičku na nočnom stolíku čo ma veľmi znepokojilo. Vtedy som si totiž uvedomila, že má v pláne niečo iné, ako iba ležať vedľa mňa a spať.

            Strhol zo mňa paplón a spokojne sa usmial, keď zistil, že mám na sebe iba nohavičky a biele voľné tričko, v ktorom som prišla. Blbá, blbá krava, to si ty Diana, kričala som na seba v mysli za to, že som sa čo i len odvážila zo seba dať dolu viac oblečenia.

            „Ešte krajšie, ako si pamätám,“ zasmial sa a temné iskrenie v jeho očiach ma znepokojilo. A aj som mala byť prečo. Začala som sa brániť, kopať, biť ho a odstrkovať sa od neho čo najďalej to šlo, keď zo mňa začal strhávať oblečenie. Lepšie povedané, zaujímal ho iba jeden kúsok a to boli nohavičky, ktoré ale nevydržali a roztrhli sa.

            „Zayn, nerob to,“ snažila som sa vyhľadať jeho pohľad, ale nepozrel na mňa ani na chvíľu. Chcela som ho nejako zastaviť, ale mala som oproti jeho sile vôbec šancu? Aspoň minimálnu? Mohla som akurát zúfalo sledovať, ako si sťahuje boxérky a nasilu mi rozťahuje nohy. Nejaká zvrátená časť mojej mysle si všetko toto užívala, ale nebolo to správne. Nechcela som to.

            Vo chvíli, keď do mňa po prvý krát vnikol som moc veľa potešenia necítila, ale nebolo to ani najhoršie. Pre neho to však očividne bola chvíľa na ktorú čakal. Viečka sa mu od vzrušenia trepotali a líca nadobudli mierne ružovkastý odtieň. Pozerala som na neho a takmer zaplakala nad tým, že tento krásny muž nemôže mať inú povahu.

            Po chvíli keď sa spamätal a užil si naše spojenie po toľkých rokoch, otvoril oči a jeho čierne a rozšírené dúhovky ma vystrašili. Túžba, vášeň a znovu túžba. To bolo jediné, čo som v nich videla. Prirážal tvrdo, nemalo to nič spoločné s tým, čo mi pri sexe poskytoval pred rokmi a čo teraz. Vedela som, že ma tým chcel potrestať, malo to bolieť, malo to byť nepríjemné, ale opak sa stal pravdou.

            V podbrušku som začala cítiť šteklenie a postupne sa odtiaľ niesol oheň do celého môjho tela. Neudržala som hlasné zastonanie a to bola chvíľa, kedy na mňa Zayn zmätene a prekvapene pozrel. „Tebe sa to páči?“ nemohol veriť vlastnej otázke. Nikdy by to odo mňa nečakal.

            Na jeho slová, rovnako ako ďalšie prudké prirazenie som odpovedala hlasným stonom, ktorý sa viac podobal na vykríknutie v tej najväčšej rozkoši a eufórií. „Páči,“ zamrmlal si sám pre seba a podľa hlasu som hneď vedela, že som mala pravdu. Neprišiel ma potešiť, ale potrestať. Chytil ma pod krkom omnoho pevnejšie, ako vo svojej pracovni. Strácala som dych a znovu ho nadobudla, keď uvoľňoval zovretie a potom ho znovu spevnil. Bola som zmetená z toho, že všetky veci, ktoré urobil ma vzrušovali. Nebála som sa ich, nemala som strach ani z neho, keď som mu nechty zaťala do krížov. Zasyčal, ale bola som presvedčená, že sa mu to páčilo. Dokonca sa mu páčilo aj to, že cítim potešenie z jeho dotykov a zo všetkého, čo sa tu dialo.

            Bola som niekto úplne iný, inak som premýšľala a vedela som aj to, že to budem možno ľutovať, ale môj zdravý úsudok sa vytratil. Využil chvíľu mojej nepozornosti a prevrátil ma na brucho. Zodvihol mi zadok tak, aby som kľačala, ale hrudník a tvár mi pritláčal k matracu. Všetko začalo odznovu, všetka rozkoš aj vzrušenie. Slastné výkriky sa mi drali z hrudníku a jeho takmer zvieracie zvuky, ktoré vydával ma prinútili pohnúť sa oproti nemu. Prekvapene som zalapala po vzduchu, keď jeho dlaň pristála na mojom zadku, nie jeden krát, ani dva krát a dokonca viac, ako tri krát. V tejto chvíli som necítila znechutenie z jeho ani z môjho počínania, ale čo nie je teraz, bude určite po tom, ako zo mňa opadne všetko čo cítim.

            „Páči sa ti, keď som takýto, však?“ nahol sa nado mňa a jeho chrapľavý hlas mi poslal zimomriavky do celého tela.

            Neodpovedala som, ale myslím, že som ani nemusela. Nebola to otázka, skôr konštatovanie. Vedel to a vedela som to aj ja.