Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

18. Kapitola

            Prečo som sa nad jeho správaním vôbec pozastavovala? Je to blázon, ktorému nerozumie ani on sám. Bola som skutočne veľmi prekvapená, že si ma prestal úplne všímať. Choval sa ako dieťa, ktorý väčšinou poslal Harryho, aby mi niečo odkázal alebo povedal. Je to fakt na smiech, ale aj na zaplakanie, ako veľmi mi chýbala jeho prítomnosť.

            Úprimne povedané, to čo sa stalo pred tromi dňami mi ešte teraz spôsobuje motýliky v bruchu a takmer automatické červenanie. Nedokázala som to vyhnať z hlavy, rovnako ako som odtiaľ nevedela dostať potrebu si to zopakovať. A opakovať to stále, každý deň a nie iba jeden krát. Pred očami som mala stále ten jeho výraz, v jeden chvíli takmer bezbranný a celkom odovzdaný. Silný tlkot jeho srdca na mojej dlani, keď som sa oprela jeho hruď. A hlavne som ešte stále cítila chvenie svojej kože, keď sa ma dotkol.

            Pokrútila som hlavou a prešla ku oknu, z ktorého som mala výhľad na kúsok zadnej časti Zaynovho obrovského pozemku. Potrebovala by som sa s ním porozprávať, chcem sa ho opýtať čo sa stalo a prečo sa odrazu vôbec nezaujíma o moju prítomnosť. Nieže by mi chýbali nejaké údery alebo slovné ponižovanie, ale bola som z toho zmetená.

            Vážne ho tak veľmi zobralo to, že sa proste neovládol a znovu bol ku mne jemný? Alebo za tým bolo niečo celkom iné, čo sa mu premáva v hlave, ktorá je tak hrozne ťažko rozlúštiteľná. Mala som taký veľmi silný pocit, že ja som nebola jedná, ktorá si nevedela dať rady so zmiešanými pocitmi, ale aj Zayn.

            Po tom, čo sa stalo mi už nikdy nemôže nahovoriť to, že ma viac nenávidí, ako miluje. Dokázal by sa ma tak dotýkať človek, ktorý ma neznáša? Je na mňa nahnevaný a aj bol, ale nejaká neznášanlivosť tam nehrala rolu. A už vôbec to nebola nenávisť, ktorá ho počas nášho milovania popoháňala dopredu. Netrúfla som si povedať, že to je láska, ale niečo silné to určite bolo. Pretože to isté som cítila aj ja. Niečo čo ma nútilo nerozmýšľať nad následkami, ale si proste užiť chvíľu, ktorá sa neopakuje stále.

            Dvere sa otvorili a Zayn znovu vošiel bez jediného pohľadu na mňa. Napriek tomu som vedela, že kútikom oka premeral celú izbu, aby zistil kde presne sa nachádzam. Sledovala som ho, ako prešiel ku úzkej komode s malými zásuvkami, v ktorých si vždy schovával dôležití veci, ktoré chcel mať pod dozorom a nie vo svojej pracovni. Otvoril hneď prvý a začal sa v ňom prehrabávať.

            Otvorila som ústa, že niečo poviem, ale znova som ich zaklapla. Nemala som strach, ale skôr trému. Celé dni sa so mnou nepokúšal komunikovať a ja som robila to isté. Načo dráždiť hada bosou nohou, keď ma môže bolestivo uštipnúť. Teraz som mala potrebu niečo povedať, nejako upútať jeho pozornosť, ktorá mi veľmi chýba. Nikdy by som to nepovedala, pretože som ani nikdy nemala nedostatok jeho pozornosti. Zhlboka som sa nadýchla a privrela oči, keď som sa k nemu otočila celým telom, ale neprešla k nemu ani o milimeter bližšie. Stále som sa držala pri okne, akoby to bola jediná možná ceste von, ak by sa niečo pokašlalo. Vyskočila by som...pravdepodobne.

            „Zayn?“ oslovila som ho, ale on sa tváril, že ma nepočuje. Dokonca ani nezastavil svoje zúrivé prehrabávanie sa, tento krát v druhej zásuvke. „Hovor so mnou, prosím,“ zamrmlala som potichu.

            Nič nijaká odozva. „Chováš sa, ako malý. Povedz mi, čo je tvoj problém,“ pokrútila som hlavou a zamračila sa na neho. Pripadala som si úplne, ako vzduch. Nebol tu totiž ani len náznak toho, že by ma počul.