Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

16. Kapitola

            Stále sa mi v hlave premietal Niallov príbeh, ktorý som si včera vypočula. Bolo mi z toho hrozne a hlavne z toho, že som si myslela aký hrozne krutý bol život ku mne a iba ku mne. Ale vlastne s nikým sa nemaznal. Bola som plná sebaľútosti a pritom si nevidela ďalej od nosa na ostatných ľudí, ktorý sú na tom rovnako alebo hrošie.

            V kúpeľni som zo seba zhodila oblečenie, zatiaľ čo sa mi vaňa napúšťala vodou. Potrebovala som sa upokojiť, uvoľniť si skrehnuté svaly a na chvíľu vypnúť. Nechcela som premýšľať nad Zaynom, nad Niallom a jeho hrozným detstvom, nad tým čo ma čaká a ani nad mojou mamou či sestrou, ktorých možný príchod do tohto domu ma desí každý deň viac a viac.

            Čo ale urobiť pre to, aby sa o vás rodina prestala zaujímať? No vážne, lepšie by bolo, ak by na mňa zabudli a proste si žili ďalej svoj život, pretože aj keď to oni nikdy nepochopia, tak toto je môj život. A ja s tým nič nenarobím, hoci sa o to ani veľmi nesnažím.

            Vošla som do vane a slastne privrela oči, keď mi horúca voda spôsobila zimomriavky po celom tele. Bolo to tak príjemné len tak ležať a nechať vo vode odplaviť všetky nepríjemné pocity, ktoré ma sprevádzali počas uplynulých dní. Pomaly som sa zošuchla nižšie a ponorila svoje telo pod vodu tak, že mi z nej trčala iba hava. Tmavé vlasy okolo mňa plávali a lepili sa na steny vane.

            Keď som bola menšia, zvykla som sa ponárať na čo možno najdlhšie. Bolo to hlavne preto, že pod vodou, akoby môj mozog vypol. Keď som nepočula nič, môj sluch bol tlmený vodou, oči pevne zatvorené, v pľúcach zadržaný vzduch a v hlave úplne prázdno. Nijaká zlá, ale ani príjemná myšlienka. Proste totálne blažený pocit, akoby som ani nebola na tejto planéte, moje telo, ako keby nebolo prispôsobené gravitácií.

            A tak som to urobila po dlhom čase znovu. Ponorila som sa pod vodu a nechala zo seba odnášať všetko. Znovu som počula iba žblnkanie vody, ktoré bolo tak hrozne upokojujúce a v tejto chvíli som vďaka tomu dostala absurdnú túžbu vidieť more, počuť jeho zvuk a cítiť na perách jeho slanosť.

            Bolo to pár sekúnd pred tým, keď som sa chcela vynoriť, no okolo môjho nahého tela som zacítila čiesi veľké ruky, ktoré ma nie príliš šetrne vytiahli von z vody. Zľakla som sa, že v miestnosti je so mnou ešte niekto a to bol dôvod, pre ktorý som si trochu chlipla vody a rozkašľala sa vo chvíli, kedy som zacítila, že už nie som pod vodou.

            Utrela som si oči rukami a snažila sa popadnúť dych. Môj hrtan ma trochu štípal z vody, ktorú som do seba vdýchla, ale to som neriešila. Chcela som skôr vedieť, kto je narušiteľ môjho pokoja. Jeho hlas sa však ozval skôr, ako som a neho pozrela. „Si normálna, kurva? Čo to malo znamenať?“ zakričal Zaynov hlas a ja som po ňom prekvapene prebehla očami. Tmavé nohavice mu perfektne pasovali na bokoch a šedú mikinu mal na rukávoch úplne premočenú od vody.

            „Čo?“ nezmohla som sa na nič iné, iba na toto jediné slovo, ktoré vyslovené mojím chrapľavým hlasom, znelo smiešne.

            „Chcela si sa zabiť? To si sa kurva už vážne zbláznila?“ jeho pohľad nikdy nebol vražednejší, ale na čele mal vrásky plné starosti a strachu a ani jeho pleť nebola taká bronzová.