Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

20. Kapitola

„Je mi jedno čo by Zayn robil,“ vyštekla som, možno trochu ostrejšie, ako som zamýšľala. Očividne to prekvapilo aj Louisa, ktorý chcem niečo povedať, ale ja som ho rýchlo predbehla. „Ako to, že je Derek v tomto dome? Prečo je tam? Ako dlho tam je? Prečo je v takom stave?“ sypala som zo seba jednu otázku za druhou na chudáka zmeteného Louisa.

            „Ak by si to náhodou nevedela, tak nič z toho nie je tvoja starosť. Mala by si sa držať ďalej od miest, kde nemáš čo robiť?“ zavrčal netrpezlivo a až teraz som si mohla všimnúť veľkú čiernu zbraň za jeho opaskom spredu. Snažila som sa tú odpornú vec nevnímať, ale automaticky mi tam vždy padal zrak, čo zrejme vytučil aj Louis, keď ju pre istotu prekryl bielym tričkom.

            „Tie dvere boli otvorené,“ pokrútila som hlavou a obranne na vystrela. Hádam ma nechce obviňovať, že som vylomila zámok alebo niečo.

            „Viem, že boli otvorené. Nechal som ich....“ začal zvýšeným hlasom, ale odrazu, akoby mu niekto obrovskou rukou začal drviť hlasivky. Zarazil sa z ničoho nič a iba na mňa nemo a naštvane pozeral. „Mala by si ísť do izby. Zayn tu bude čo nevidieť a určite by si nechcela, aby ťa tu načapal. Ver mi, že by nebol rád,“ jeho hlas bol až hrozivo pokojný. Akoby ho niekto prepol z naštvanej nálady na celom pokojnú. Aspoň tomu nasvedčoval jeho tón hlasu.

            „Chcem to vedieť a Zayn mi to určite nepovie. Nerozpráva so mnou vôbec a pochybujem, že o tomto bude chcieť diskutovať zrovna so mnou,“ tvrdohlavo som stála na mieste a ak by bolo treba, tak by som sa hádam aj treskla o zem. Odtiaľto sa nepohnem, až kým mi Louis nevysvetlí prečo je v tej miestnosti ten odporný muž.

            „Diana,“ vzdychol Louis a chytil sa za koreň nosa. Už – už otváral ústa a ja som so zvedavosti vypúlila oči a naklonila sa bližšie, ale domom sa ozval zvonček a následne tiché klopanie na dvere. Obaja sme obrátili pohľad ku masívnym, dreveným vchodovým dverám a mňa prvé napadlo, že je to Zayn. Hoci to bola totálna kravina, keďže on zrejme neklope do cudzích príbytkov, nieto do vlastného.

            „Do riti,“ zavrčal Louis. Prešiel ku dverám, ktoré viedli do tej ich provizórnej mučiarne a vytiahol z nohavíc zväzok kľúčov, ktoré som už predtým videla. Mal ich Zayn v zásuvke, z ktorej ich vytiahol vtedy, keď som na neho použila svoju „silu“. Prižmúrene som na ne hľadela, keď nimi Louis zamykal dvere a potom ma obišiel bez ďalšieho pohľadu. Šiel ku dverám rýchlim krokom, pretože zvonček polo počuť čoraz častejšie a intenzívnejšie.

            „Ste tu skoro,“ povedal osobe, ktorá stála za dverami. Respektíve jeden a pol človeku, ktorý tam boli. Lou tam stála, ako vždy s úsmevom väčším, ako Amerika a Lux mala v náručí. Usmiala som sa, keď som znovu videla toho malého človiečika a bola prekvapená, keď sa na mňa začala usmievať, ako slniečko.

            „Tom nás poslal,“ myla Lou ramenami a prešla ku mne. „Pozri Lux, Diana,“ ukázala Lou mojím smerom, hoci to nebolo potrebné, pretože oči Lux už na mňa boli upreté dávno.

            „Di, Di, Di,“ opakovala a vrtela sa Lou v náručí. Nevie čo to mali byť za zvuky, ale tiež sa z toho dajú vyrozumieť akýsi pokus povedať moje meno.