Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

26. Kapitola

Zaynove chovanie ma zrejme nikdy neprestane udivovať. Prebehli dva dni od nášho posledného rozhovoru, kedy sa rozhodol dať nám dostatok času na uvedomenie si toho, čo vlastne obaja chceme a čo je pre nás správne. Niežeby som na to potrebovala nejaký čas, ale rozhodla som sa to rešpektovať. Veľmi ma však udivovalo to, ako sa Zayn správal.

            Nevyhľadával moju spoločnosť, to bol fakt, ale tento dom – hoci bol veľký – nebol až tak veľký, aby sme sa ani raz nestreli. A vždy, keď sa tak stalo, tak ma častoval úsmevmi a dokonca pozdravil. Nič viac nič menej, ale tieto drobnosti ma robili šťastnou. Vidieť jeho úsmev bolo pre mňa to najdôležitejšie v živote a musím povedať, že mám stále väčší a väčší pocit, že som sa narodila práve preto, aby som ho urobila šťastným.

            Jeho správanie sa obrátilo o 180° a ja som nevedela, či sa iba snaží niečo dokázať – sebe alebo možno mne. jediné čo som vedela bolo, že zakaždým, keď sa na mňa usmial som bola celkom vyvedená z rovnováhy. Stále som na mieste zatiaľ čo on iba prešiel okolo a znova zmizol.

            „Ahoj.“ Ozval sa tenký hlas od dverí do obývačky. Sedela som tu už možno hodinu a stále premýšľala, ale neprišla k nijakému záveru. Čo urobiť so svojím životom a tiež som sa snažila nejako prísť na to, čo asi môže na konci z tohto všetkého vzísť. Ako to všetko skončí a hlavne kedy skončí tento hrozný stav nevedomosti, do ktorého ma uvrhol Zayn.

            Obrátila som hlavu a zazrela Eleanor, ako vždy dokonale upravenú, ako postáva medzi dverami a tvári sa zvláštne. Akoby sama nevedela, čo tu vlastne robí. „Ahoj.“ Usmiala som sa a snažila sa skryť prekvapenie. Nikdy sa mi neprihovorila ak nemusela.

            „Môžem.“ Opýtala sa a ukázala na miesto na sedačke hneď vedľa mňa. Prikývla som a sledovala jej váhavé kroky, ktoré mierili ku mne. Pomaly sa posadila a natočila sa telom ku mne. Bolo mi jasné, že sem neprišla relaxovať, ale o niečom sa porozprávať. Bola som zvedavá a trochu v obavách z toho čo nastane – hoci nevyzerala, že by tu bola kvôli hádke.

            „Čo sa deje?“ opýtala som sa potichu, keď až príliš dlho nič nevravela. Dokonca mi ani nepozerala do tváre, iba na svoje ruky, ktoré mala položené na kolenách.

            „Chcela som iba...“ hlas sa jej zlomil, ale nemám pocit, že je to bolo kvôli slzám. Skôr akoby nevedela, ako vyjadriť to čo chcela povedať. Možno sa bála mojej reakcie, možno na to nemala vhodné slová a možno mi vlastne ani nič povedať nechcela, ale čosi ju k tomu nútilo. „Chcela som, aby si vedela, že mi je všetko hrozne ľúto. Myslím to, ako som sa správala. Bola som, ako...skrátka som to nebola ja. Nepoznávala som sa, ale nedokázala som to ovládnuť, pretože som bola na teba hrozne nahnevaná. Viem, že som tu mala byť pre teba, pretože si ma potrebovala – potrebovala si niekoho, kto by ťa podržal vtedy, keď tu nebol nikto. A my sme sa ti všetci obrátili chrbtom – trochu s výnimkou Harryho.“ S miernym úsmevom som prikývla a ďalej počúvala. „Chcem, aby si vedela, že chápem prečo si sa nechcela vystavovať riziku a odišla si hneď po tom, ako na teba Zayn zodvihol ruku a najmä po tom, ako sľúbil, že to nikdy neurobí. Urobila by som to aj ja, ver mi, že by som urobila to isté. Ale teraz nechcem riešiť to, ale moje správanie...“

            Chytila som ju za ruku a pokrútila hlavou. „El, nemusíš nič riešiť. Vážne som...“