Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

55. Kapitola

So zatajeným dychom som sedela a strnulo som hľadela na svoje v ruky v lone, ktoré som si nervózne žmolila. Tak veľmi som chcela nejako reagovať. Toľko krát som sa pripravovala na túto chvíľu a teraz, keď prišla, tak som ako z kameňa. Neschopná akéhokoľvek pohybu.

Jeho ruky boli stále na mojej tvári, ale nedokázala som sa na neho pozrieť. Nevedela som, čo mám čakať. Akú reakciu  z mojej strany. Budem naštvaná, len čo mu pozriem do očí alebo ho zvalím na zem v pevnom objatí? Chcela som urobiť oboje, aby som bola úprimná, ale bola som príliš šokovaná, pretože som ho tu nečakal. Nie teraz. Nie tu.

Premýšľala som nad tým, či Eleanor vedela o tom, čo sa chystá. Či to vedeli všetci a preto ma na to chceli aj za pomoci alkoholu trochu lepšie pripraviť. Nemala som odpoveď ani na jednu z týchto otázok, ale potrebovala som ich. „Diana.“ Zašepkal potichu a ja som sa takmer mykla pri znení môjho mena z jeho úst. Chýbalo mi to. Taká hlúpa maličkosť, ktorú som si ani neuvedomila, ale skutočne mi to chýbalo.

„Prosím nie.“ povedala som potichu a odtiahla sa trochu dozadu, keď som už nemohla zniesť jeho dotyk. Nie preto, že by som nechcela, aby sa ma chytal, ale preto, že som to najskôr sama v sebe potrebovala stráviť. Jeho ruky zastali uprostred pohybu, než sa vrátili ku jeho telu a on sa postavil priamo predo mňa. Týčil sa nado mnou, ale stále som nemala odvahu pozrieť mu do tváre, hoci som tak veľmi chcela. Znova sa stratiť v záplave horkej čokolády, ktorú pre mňa predstavovali jeho hlboké oči. Vlastné telo ma nepočúvalo.

„Môžeš sa na mňa aspoň pozrieť?“ opýtal sa a jeho hlas sa zdal byť trochu otrávený. Takže on je ešte naštvaný? Objaví sa tu z ničoho nič po mesiacoch a myslí si, že mu skočím do náručia, akoby to bolo iba zopár dní? Nieže by som nechcela, ale nejaká časť mňa sa mu nechcela hneď poddať hlavne z dôvodu zraneného ega a ohrdnutia, ktoré som cítila od doby, čo odišiel. A tiež kvôli bolesti, ktorú mi spôsobil. Som sebecká, keď myslím iba na seba a viem, že ani on to nemal jednoduché – aspoň myslím.

Pomaly som zodvihla hlavu a po prvý krát pozrela do jeho tváre, ktorá vyzerala úplne rovnako, ako keď odchádzal. To sa nedá povedať o vlasoch, ktoré boli o trochu kratšie, ale stále vyčesané dohora. Bol krásny a mňa až bolelo vedomie, že ma na takú dlhú dobu opustil. Urobila som to aj ja, ale mala som na to dôvod. Opustila som ho preto, lebo problémom bol on, ale dôvod, pre ktorý odišiel on, som mu mohla pomôcť vyriešiť.

„Čo chceš, aby som urobila?“ opýtala som sa potichu a prižmúrila oči.

Zodvihol jedno obočie a založil si ruky na hrudi. „No, nepredpokladal som, že mi budeš hádzať lupene ruží pod nohy, ale toto som tiež nečakal. Myslel som, že budeš aspoň trochu rada.“ odvetil celkom pokojne. On sa tváril, akoby sa tu nič nedialo a my sme nemali prvú konverzáciu po dlhých, dlhých a opakujem ešte raz dlhých mesiacoch, kedy som od neho nemala skoro žiadne správy.

„Ja som rada.“ odvetila som rýchlo. Nie je to tak, že by som sa netešila, preboha moje vnútro práve tancuje sambu a leje do seba už tretí drink, ale akosi to stále neviem dať najavo. Som príliš prekvapená. „Ale zjavil si sa tu len tak. A práve tu.“ zamrmlala som a znova sklonila hlavu.

Dlho mlčal. Rovnako, ako ja, ale to čo povedal potom, bolo úplne mimo témy. „Nemala by si tam sedieť, budeš chorá.“ Poučil ma ja som po ňom rýchlo strelila zamračeným pohľadom, na ktorého reakcia bola iba jeho úsmev.