Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

11. Kapitola

            „Zayn prosím, neubližuj mojej mame a sestre. Za nič nemôžu,“ žiadala som ho tichým hláskom, keď som sedela na posteli a sledovala ho, ako sa babre s mobilom. Niečo do neho rýchlo ťukal a ja som sa divila, že sa od tej sily nerozlomil na polovicu.

            „Sklapni,“ zavrčal na mňa, ale naďalej pozeral do telefónu.

            Bola som ticho a premýšľala nad tým, čo ho mohlo za takú chvíľu tak rozrušiť. Tam dolu bol takmer hravý, mal chuť na zvrátené vtipy o zabití svojej „svokry“ a teraz sa tvári, akoby mu diabol dýchal za krokom. Akoby bol celý v kŕči a nesvoj. Niekedy by som chcela nazrieť do jeho správ a najmä do tej, čo mu prišla pred pár minútami.

            Prsty sa mu na displeji zastavili, keď na mňa pozrel. Hlavu nezdvihol, iba oči, ktoré teraz vyzerali ešte tmavšie a hrozivejšie, ako kedykoľvek pred tým. bolo to zrejme zvláštnym výrazom, ktorý v nich mal. Takmer až nepríčetný a rozčúlený a bola som si na 100% istá, že tento krát nie je naštvaný na mňa.

           

            „Zdá sa, že pri tebe stoja všetci anjeli strážny a majú ťa veľmi radi. Musím odísť, ale poznáš pravidlá. Vytiahneš päty z tohto domu a máš guľku v tej krásnej hlavičke,“ zachvela som sa pri ľahkosti jeho hlasu, s akým hovoril o mojej smrti.

            „K – kam ideš?“ opýtala som sa a hneď to oľutovala. Chcem to vôbec vedieť? Alebo lepšie povedané, mám právo to vôbec vedieť a má Zayn potrebu mi to povedať?

            „Nieže by to bola tvoja starosť, ale biznis nepočká,“ mykol ramenami a mobil si strčil do vrecka na čiernych nohaviciach. „Myslím, že viac počuť nepotrebuješ. Nikdy si toho o mojom podnikaní nechcela vedieť veľa.“

            „To čo robíš, skutočne berieš, ako podnikanie?“ nadvihla som obočie a rukami si objala kolená. Nech odíde, keď je v takejto divnej nálade, tak sa pri ňom nikdy necítim pohodlne.

            Prižmúril oči a urobil váhavý krok ku mne. Som presvedčená, že ak by nemusel odísť, tak by som za svoje slová zaplatila, ibaže teraz, nemal na to čas. „Mala by si sa radšej starať sama o seba a nemiešať sa do mojej práce,“ s týmito slovami odišiel do z izby a zabuchol ich za sebou tak, až so sa bála, že sa rozletia na drobné triesky.

            Bol horší, ako žena, keď má svoje dni. Človek by si povedal, že si na jeho premenlivé nálady a komplikovanú povahu zvyknem, ale vždy, keď sa vyvršuje na mne, tak sa to nedá. Už dávno som ho prirovnávala k bombe, ktorá neviete kedy vybuchne, ale keď sa to stane, tak sa vám to nepáči, ani trochu a zostanú trvalé následky.

***

            Skutočne som si pripadla, akoby som mala znovu 19 rokov, znova zažívala všetko od začiatku, znova mala strachu presúvať sa po tomto dome a znovu som mala rovnaký problém, ako pred tým. stratila som čo to zo svojej váhy, pretože som takmer nič nejedla. Buď mi to nedovolila situácia alebo nechuť čokoľvek dostať do žalúdka. Stále som mala totiž pocit, že to okamžite vyvrátim.