Pray for villains [z.m.] 3. séria ✓

40. Kapitola

Nebol som nervózny po celú cestu, ako som mieril na dohodnuté miesto, ktorým bola kaviareň v centre. Aspoň som sa pokúšal samého seba presvedčiť, že nie som. Opak bol pravdou a toto moje štádium miernej slabosti sa mi ani trochu nepáčilo. Nemám sa prečo stresovať. Neudeje sa nič, čo by som už vopred nečakal a ak na mňa nevytiahne samopal z kabelky, tak by to sa nemalo stať nič prekvapivé. Zrejme sa nevyhnem typickým nadávkam, pochybnostiam okolo mojej lásky ku Diane alebo o našom vzťahu a možno tiež presviedčanie, aby som Dianu opustil. Neviem čo by sa musela stať, aby som ju dobrovoľne nechal ísť.

Po tom, ako som zaparkoval na platenom parkovisku neďaleko od dohodnutého miesta, tak som nevystúpil z auta hneď. Ruky som mal stále položené na volante, ktorý som pevne zvieral a môj dych bol ťažký. Hlavu som mal trochu zohnutú, akoby som sa snažil skryť pred celým svetom.

„Musíš to podstúpiť. Teraz alebo inokedy.“ Povedal som sám pre seba a v tej chvíli využil chvíľkový príval adrenalínu, ktorý ma takmer vysotil z auta. Musela som to urobiť teraz, inak by som sa otočil a vykašľal sa na nejaké nezmyselné stretnutia, ktoré aj tak nikam nevedú.

Pretĺkal som sa pomedzi ľudí, avšak oni odo mňa radšej bočili sami od seba. Nevšímal som si nič naokolo a radšej pokračoval s chladnou maskou na tvári a vztýčenou hlavou vpred. Nemohol som sa zastaviť a dať rozumu čas na to, aby začal spriadať tie najhoršie scenáre.

Dianinu matku som zbadal už cez sklenené dvere kaviarne. Sedela v zadnej časti a očividne bola zahĺbená do vlastných myšlienok, pretože aj keď som k nej podišiel, tak sa mierne mykla, ale úľak okamžite vystriedalo znechutenie a odpor, keď videla, že som to ja.

Snažil som sa neuvedomovať si jej averziu, ktorá doslova elektrizovala každú časť môjho tela – zvnútra aj zvonku. „Dobrý deň.“ Pozdravil som hrdelným hlasom, ale nečakal na jej odzdravenie. A dobre som urobil, pretože sa na mňa ďalej mračila a jej pery sa ani len nepohli v náznaku, že chcela niečo povedať. Posadil som sa oproti nej a na stôl hodil kľúče od auta.

Mlčali sme niekoľko minút a iba si vymieňali pohľady. Musím priznať, že čítať túto ženu nebolo tak jednoduché, ako vyčítať emócie z jej dcéry. Dianu som poznal veľmi dobre, jej matku vôbec a aj tak viem povedať, že okrem výzoru nemajú charakterovo takmer nič rovnaké. Neviem, či sa tak chladnou stala jej matka po tom, čo sa Diane stalo alebo bola taký psí čumák stále.

„Možno by ste chcela začať rozprávať, keď už ste ma zavolali na stretnutie.“ Prerušil som ticho nie iba preto, že to pre mňa bolo nepríjemné ale aj preto, že som nemal chuť stráviť tu niekoľko hodín. Modlil som sa iba za to, aby sa náš zraz nepretiahol na viac, ako hodinu – a to do toho rátam aj cestu sem a späť domov.

„Možno.“ Odvetila a prižmúrila oči. Mal som chuť si vyliať na hlavu kávu, ktorú mala pred sebou a z ktorej sa stále dymilo a bola očividne veľmi horúca. Vážne sa so mnou prišla hrať takého debilné hry? Na to náladu nemám.

„Buď spustíte alebo odídem.“ Zavrčal som a stískal ruky v päsť. Niekedy mi to pomáha, aby som upokojil svoj temperament.

Chcela začať rozprávať, ale prerušil ju príchod čašníka. „Pán Malik,“ zamrmlal a zo zástery vytiahol notes, do ktorého si zapisoval objednávky. „čo vám prinesiem?“ opýtal sa.