Ukradnutý život

1

Súčasnosť, Glasgow, Škótsko

„Spomaľ, spomaľ, pre všetkých bohov tohto sveta, spomaľ!" prosil John Hunter svoju dcéru a kŕčovito sa držal dverí.

Evelien zavrčala a ešte viac pridala, aby nemusela stáť na červenej.

„Zbláznila si sa?! Už bola oranžová! Čo za blázna ti dal vodičák?!"

Neodpovedala, vošla na parkovisko a zastala. „Kto ti kázal ráno jesť mamine rumové koláčiky?! Mohol si sa do práce pokojne odviezť sám." Vypla motor.

„Netušil som, že do nich dala skutočný alkohol," ohradil sa.

Evelien zagúľala očami. „Hovorí sa im rumové koláčiky. Čo si v nich čakal? Detskú výživu?"

„Nie, myslel som si, že je to len aróma." Vzal si kufrík a vystúpil. „Prosím, len jazdi opatrne."

Vzdychla. „Nezdemolujem naše auto, prisahám." Naštartovala a keď jej otec zavrel dvere, so škrípaním pneumatík opustila parkovisko. Znepokojene pozrela na hodiny na prístrojovej doske. Takto neskoro do školy ešte nikdy neprišla.

Dofrčala na preplnené parkovisko, vzala si tašku a náhlila sa dovnútra. Na chodbe predbehla svojho profesora a dobehla do triedy. Zadýchane si vybalila veci.

„Kde si bola?" šepla jej kamarátka z vedľajšej lavice. Rovné čierne vlasy jej zaviali okolo tváre, ako sa otočila.

„Musela som hodiť otca do práce," odpovedala Evelien a rýchlo si otvorila učebnicu. „Zjedol mamine rumové koláčiky."

Dievča sa zasmialo. „Jeden by očakával, že keď si vezme majiteľku cukrárne, niečo sa naňho nalepí."

Mykla plecami. „Dom máme plný jedla ako pred apokalypsou. Neviem čo to na ňu zase prišlo."

„Smiem sa pozvať na večeru?" rozžiarila sa černovláska.

„Ako vždy, Marina, ako vždy."

„Prepáčte dievčatá, neruším vás?" zahriakol ich profesor nahnevane, že nedávajú pozor na jeho výklad.

„Vôbec nie, pán profesor, my vás ani nepočúvame," odpovedala mu Marina s mávnutím ruky.

Evelien sotva dokázala potlačiť smiech. Radšej stíchla a sústredila sa na výklad.

Keď zazvonilo, obe dievčatá zamierili na ďalšiu hodinu. Marina si upravila hrubé čierne očné linky a cestou sa ešte maľovala. Jej bledá tvár v porovnaní s čiernym oblečením ešte viac vynikla.

„Takže ocko ti konečne dovolil sadnúť za volant jeho miláčika?" doberala si ju Marina.

„Áno, a celou cestou to ľutoval." Evelien sa zastavila pri skrinke a hodila do nej nepotrebné veci. Rýchlo si v zrkadle skontrolovala vlasy. V tom zhone si ich ráno poriadne neučesala a teraz si ich len prebehla hrebeňom a zopla do copu. Normálne jej siahali len po plecia, ale v gumičke sa sotva dotýkali chrbta. Ich tmavočervená farba prechádzajúca do hnedej splývala s nevýrazným rolákom. Radšej si ho vyzliekla. Pod ním mala tmavozelené tričko. Bola rada, že si ráno namiesto neho neobliekla pyžamo.

„Čo majú dospelí proti nášmu šoférovaniu?" zamyslela sa Marina.

„Ja neviem." Zaplesla skrinku. Pomaly kráčali do triedy. „Mám predsa extrémne dobré reflexy a keby umrel, jednoducho ho oživím."

Usadili sa v triede, ktorá sa pomaly plnila študentmi. Marina si vyložila nohy na Evelieninu lavicu, aby k nej bola otočená čelom. „Nie som si istá, či by ocenil toto riešenie."