Ukradnutý život

17

Gabriel mal tiež podobný systém ako Malachi, ibaže on sa nespoliehal len na kreditku. V tajnom vrecku koženej bundy mal ukrytých pár kusov zlata a dokonca aj jeden diamant – jeden nikdy nevie, či sú banky vždy poruke.

Zorientovali sa a ubytovali v malom hoteli pri ešte menšom meste. To sa už Marina prehýbala v páse kvôli kŕčom. Nejedla niekoľko dní, čo by normálne nevadilo, ale mladí upíri potrebujú viac krvi a ona v posledných dňoch zažila priveľké vypätie.

Teraz nepriateľsky stála pred Gabrielom, ktorý jej blokoval dvere. „No tak, len sa napijem od recepčného," prosila, držiac sa brucho. Triasla sa a jej bledosť dosiahla maximum.

Gabrielovi sa tá myšlienka nepáčila. Aj keď ľudia si uhryznutie nepamätajú, upíri spoznajú, či sa na človeku v poslednom čase niekto kŕmil. A ako všetci vedia, upíri pracujú pre Akselsena a ten po nich určite vyhlásil pátranie. Stopercentne ich pošle na miesta, kam vedú východy z Vallhaly. Malá šanca, ale život ho naučil nikoho nepodceňovať. „Nie," povedal prísne. „Musíš vydržať."

Vyvalila naňho oči. „Gabriel, toto nie sú menštruačné kŕče, mňa to bolí!" Prehla sa pod ďalším náporom bolesti. Normálne od ľudí nepila, doma mali vždy nejaké sáčky s krvou z nemocnice.

Zamkol dvere a vzal si kľúč. „To riziko nepodstúpim."

Ohromene naňho civela. Takto ju chce trestať? Že ju vyhladuje? Že ju nechá v bolestiach? „Gabriel," pokúšala sa mu rozumne dohovoriť. „Hlad po krvi je iný ako hlad po jedle. Zabíja nás."

Odvrátil od nej pohľad. „Viem, že aj po objavení hladu vydržíte takmer týždeň. Zajtra vypadneme, zahladíme stopy a naješ sa niekde inde. To je moje posledné slovo."

Nemohla uveriť jeho krutosti. Ani len na ňu nepozrel, vyzliekol si tričko a ľahol si do postele.

„Keď zaspíš, bude to lepšie," poradil jej chladne.

„Toto je tvoj argument?! Čo bude ďalej? Zavri oči a mysli na Anglicko?!" okríkla ho.

Neodpovedal.

Sotva sa dopotácala do postele. Zo žalúdka jej vystreľovala pálčivá bolesť až k srdcu a odtiaľ do rúk. Nohy sa jej triasli. Ľahla si skrútená do klbka v márnej snahe zmenšiť bolesť. Nepomohlo to.

Gabriel, otočený chrbtom k nej, počúval jej stony. Podpálila ti dom, podpálila ti dom, podpálila ti dom, opakoval si. Skutočne ju nechcel trestať, taký krutý by nebol. Ale čím bližšie sú k miestu, kde vyšli, tým väčšia je šanca, že zachytia ich stopu hneď od začiatku. Upíri prehľadajú hotely a nájdu nedávno vysatého človeka a hneď budú vedieť, že tu boli. Jeho kreditka môže byť nevystopovateľná len kým nenájdu záznamy na miestach, kde ňou platil.

Keď však ani o hodinu jej stony neprestali a pridali sa k nim vzlyky, pripadal si ako najhoršie zviera. Spánok k nemu neprichádzal. Vedel, že Marina je v bolestiach. Ale čo má robiť? Ide o ich prežitie a čo sa týka vlastného života, je dosť sebecký.

Po ďalšej hodine sa Marina nadvihla na lakti a on predstieral spánok. Počul, ako potichu vyšla z postele a zavrela sa v kúpeľni. Tam sa rozplakala.

V momente bol na nohách a preklínal svoje konanie. Nemôže ju takto nechať. Je príliš mladá, na to zabudol. Jej telo nie je také odolné ako u iných upírov.

Zastal pred dverami kúpeľne a celú minútu počúval, ako sa snaží upokojiť. Niekoľkokrát vykríkla od bolesti.

Bez slova stisol kľučku a vošiel. Vyriešia to k spokojnosti ich oboch. Našiel ju sedieť na zemi v rohu, schúlenú do klbka, s čelom opretým o chladné kachličky. Vlasy jej padali do bolesťou skrivenej tváre.