Ukradnutý život

36

Evelien prechádzka zo školy pomohla a do tváre sa jej vrátila farba. Otvorila dvere, vediac, že mama bude asi doma. Vyzliekla si kabát a potichu prešla chodbou. Periférnym videním zachytila zvláštny výjav. Zastala, zamyslela sa a urobila tri kroky vzad, na úroveň kuchyne. Chvíľu jej trvalo všetko pochopiť.

Malachi bol pritlačený o stenu, v tvári napoly znudený, napoly ohromený výraz. Jej mama Kathrine ho pri tej stene držala a na krk mu pritláčala dýku. Evelien bolo hneď jasné, že Malachi sa nebráni len preto, lebo vie, že je tehotná.

„Ehm, niežeby mi do toho niečo bolo," začala pokojne a odhodila batoh do rohu, „ale prečo sa pokúšaš o vraždu v najobľúbenejšej miestnosti tohto domu, mami?"

Kathrine sa zvrtla a v očiach mala číru hrôzu. „Odíď, Evelien, nepozeraj sa naňho!" Snažila sa zabrániť ďalším spomienkam svojej dcéry.

Evelien sa oprela o náprotivnú stenu a kývla mu na pozdrav. „Ahoj Malachi."

Jej mama zabudla dýchať. „Ty ho poznáš?"

„Iste, je to môj..." odmlčala sa. Ako ho správne pomenovať?

„Nenamáhaj sa, Evelien," pomohol jej Malachi a vymanil sa zo zovretia jej matky. „Ona všetko vie."

„Všetko?" Snáď jej ten blbec nevykecal celý ich príbeh?

„Tvoja mamička sa ti totiž nezverila s jednou drobnosťou." Prešiel k nej a na privítanie ju rýchlo pobozkal na pery.

„Ani sa jej nedotýkaj, ty podliak!" zrevala valkýra. „Nikdy viac!"

„Mami, pokojne," tíšila ju Evelien. „Mysli na dieťa. Prečo si taká nabrúsená? A čo si mi nepovedala?"

Kathrine stále fučala hnevom. „Mal si ju ochrániť!" oborila sa na Malachiho. „Dôverovala som ti! A ty si dovolil, aby zhorela na hranici!"

„Mami?" Evelien jej vytrhla dýku z rúk a prižmúrila na ňu oči. „Čo to má znamenať?"

Malachi skákal pohľadom z matky na dcéru. Zdá sa, že nakoniec budú musieť vyjsť s farbou von. „Je to tvoja matka. Teda Evina. Rhiannon. Posledná kráľovná. Cítim jej dušu," povedal jej chladne.

Evelien si pritisla ruku na ústa, keď sa Kathrine zatvárila previnilo a sklopila pohľad. „Je to pravda?" opýtala sa tenkým hláskom.

Kathrine odrazu pripadala podlaha nesmierne zaujímavá.

„Mami! Ty si vedela, že som Eva a nič si mi nepovedala?!" Celému tomuto mohli predísť? Malachi ju musel podoprieť, aby sa na mieste nezložila.

„A odkedy to vieš ty? To on ťa prinútil spomenúť si? Vieš, čo má na svedomí?"

„Nie je moja vina že zhorela, Rhiannon!" zvýšil hlas. „Bola si mŕtva a nevieš, prečo sa to stalo."

„Neochránil si ju, to sa stalo!" prskla.

Zagúľal očami a odstúpil od nej. „Si blázon. Aspoň si to nechaj vysvetliť."

Namiesto toho využila jeho chvíľku nepozornosti a chcela sa naňho zase vrhnúť. Evelien sa spamätala a zachytila ju. „Mami, je to moja vina, jasné? Ja som sa nechala upáliť, ušla som od neho celé roky pred tým." Šmarila ju na stoličku. Na čele jej pulzovala žila. Oprášila si ruky a počítala do desať, aby sa upokojila.

„Ušla? Prečo si od neho ušla?!"

„Nie, drahá mamička, ja sa budem pýtať a ty sa už viac neopováž niečo mi zatajovať!" okríkla ju. Postavila sa k Malachimu, aby jej v prípade potreby zabránil urobiť nejakú hlúposť.