Ukradnutý život

20

Evelienina matka Kathrine zašla na návštevu do Valhally. Priniesla celé krabice koláčikov, pretože kvôli rannej nevoľnosti stratila dočasne chuť do jedla. Privítalo ju niekoľko mužov a pár valkýr. Podala im krabice a jednu si vzala so sebou. Zamierila do vojvodkyninej pracovne a bez zaklopania vošla. Zarazila sa, keď okrem svetlovlasej valkýry uvidela v miestnosti troch neznámych mužov – a neboli mŕtvi. Jeden z nich mal blond vlasy a nekonečne modré oči a zvyšní dvaja boli tmavovlasí s hnedými očami a o niečo mohutnejšími postavami. Odhadovala, že ten najvyšší hnedovlasý je najstarší, pôsobil totiž o niečo hrozivejším dojmom. Tí dvaja sa uličnícky uškŕňali.

„Emilia?" oslovila svoju vládkyňu zvedavo a tá zbledla ako stena.

„Kathrine, vitaj!" Vstala a falošne sa usmiala. „Čo tu robíš?"

Rezervovane zažmurkala. „Nuž... prišla som na návštevu. Mám... prísť neskôr?" Nepokojne prestúpila z nohy na nohu. Prítomnosť troch mužov s ňou robila niečo, čo sa jej nepáčilo. Obranne si pritisla voľnú ruku na brucho.

„Nie, nie to je v poriadku." Pribehla k nej a vzala si krabicu s koláčikmi. „Je ti dobre?" V obavách pozrela na jej dlaň na bruchu.

„Len mierna nevoľnosť," odpovedala pokojne. „Ehm, zdravím," kývla neznámym mužom. Nešlo jej do hlavy, čo robia živí vo Valhalle. A prečo ich ešte Vollanová nezabila.

Vojvodkyňa si spomenula, že sú s nimi v miestnosti, a nadskočila. Očividne nebola vo svojej koži. „Kathrine, toto sú... starí známi. Oscar," ukázala na mladšieho hnedovlasého muža. „Ralf," kývla smerom k blondiakovi, „a Alexander."

Všetci jej zamávali.

„Rada vás spoznávam, páni."

Vollanová sa k nim otočila s falošným úsmevom, ktorý sa rýchlo zmenil na hrôzu. „Koláčik?" ponúkla ich a očami im naznačila, že majú problém.

Muži si vzali a stále si znepokojujúco prezerali Kathrine.

„Prišla si za Evelien? Pretože tu nie je," sondovala vojvodkyňa. Muži vyvalili oči.

„Nie. Viem, že tu nie je. Šla na pár dní do Domu čarodejníkov. Je dosť... zmätená."

„Uhm, to určite je. Takže Dom čarodejníkov." Pokrútila hlavou. „Podarená potvora," zamrmlala takmer nečujne. „Kedy sa má vrátiť?"

„O pár dní. Chcela by som ju ísť pozrieť," priznala smutne. „Chýba mi a určite je veľmi rozrušená."

Vollanová na ňu vyvalila oči. „P-pozrieť? Nemyslím si, že je to dobrý nápad," vykrúcala sa. „Musí byť... zmätená a..." divoko gestikulovala rukami.

„Otrasená?" pomohol jej blondiak.

„Áno, otrasená. Som si istá, že ocení pár dní súkromia."

„Ach Emilia, ale ona bola pri odchode taká... neistá. Akoby bola sama na celom svete."

„No, teraz už sama nie je," opäť zašomrala vojvodkyňa namrzene. „Vieš čo? Daj jej ešte pár dní, čo ty na to? Všetko sa vyrieši."

Kathrine prikývla. „Dobre, ešte pár dní. Ale potom pôjdem za ňou a všetko si vydiskutujeme."

Vollanová k nej nadšene priskočila. „To je správne! Teraz sa predsa musíš starať o nový život, ktorý nosíš pod srdcom," presviedčala ju. Otvorila dvere, aby ju čo najskôr dostala z dosahu tých chlapov. „Choď domov, daj si ľahkú večeru a pozdrav manžela."

„Ďakujem, Emilia. Dovidenia," rozlúčila sa s neznámymi mužmi a Vollanová za ňou zavrela dvere.

Alexander zvedavo nadvihol obočie. „To bola matka toho dievčaťa?"