Ukradnutý život

22

Nasledujúce ráno sa Marina pomrvila a pritisla sa k pohodlnému vankúšu. Trochu jej bolo podozrivé, že vydáva pravidelný zvuk buch buch, ale v tom ospalom stave jej to bolo jedno.

„Marina," začula svoje meno.

„Ešte nie," zastonala. Nechcelo sa jej vstávať. A ten vankúš bol tak príjemný.

„Iste, tak počkaj, pretože toto mi nikto neuverí." A ďalší zvuk, ktorý zaznamenala, bolo cvaknutie fotoaparátu na mobile.

Trochu sa prebrala a ten vankúš jej začínal byť podozrivý. Rukou po ňom prešla a mierila vyššie. Fajn. Jej vankúš mal nos, ústa a oči len kúsok nad ňou a to buch buch sa zrýchlilo. Otvorila oči a našla sa ležať na Gabrielovej hrudi ako spokojné mačiatko. A ten blbec si ju odfotil!

Zbledla a odvalila sa z neho, akoby mal nejakú extrémne nákazlivú chorobu. „Čo som na tebe, do pekla, robila?!"

„To mi povedz ty, zúbok. Už som ťa tu našiel." Pobavene jej ukázal fotografiu.

Skočila po ňom, ale bol rýchlejší a mobil držal mimo jej dosahu. „Za toto ťa moji bratia dajú rozštvrtiť!" Pokúsila sa mu mobil vypáčiť. Gabriel bol až prekvapivo silný.

„Prečo? Ty si si zo mňa urobila medvedíka na spanie," chechtal sa.

Pochopila že prehrala a upokojila sa. „Mala som spať radšej vo vani," šomrala. Vyšla z postele, oblečená len v jednom z jeho tričiek, ktoré jej siahalo takmer po kolená. Zívla a zdvihla ruky nad hlavu, aby si precvičila svaly.

„Nerob z toho drámu," upokojoval ju. „Naraňajkujeme sa a o hodinu odchádzame."

Pozreli na seba na jedinú sekundu. Ich pohľady povedali všetko. Ozlomkrky sa rozbehli do kúpeľne a cestou sa odstrkovali.

Do dverí vrazili naraz a zasekli sa. Marina si z tváre odfúkla prameň vlasov. „Akoby som zase mala päť."

„Ja šesť a vyhrávam." Trhol sebou a ju odhodil dozadu. S pocitom víťazstva sa zatvoril v kúpeľni a vychutnával si Marinine ruské nadávky.

O hodinu už sedeli v aute a nenáhlivo mierili k miestu stretnutia. Marina bola nafučaná kvôli rannej fotke a tomu krutému odopretiu kúpeľne. Spriadala plán, ako za trest Gabriela odkrviť. Nebola ešte hladná, ale preventívne mu odsať tak liter-dva krvi...

Z myšlienok ju vytrhlo prenikavé zvonenie jeho mobilu. Spozornela. „Kto ti môže volať?"

Pozrel na displej a zamračil sa. „Adam. Je z Bratstva."

Trhla sebou. „Našli nás?"

Pokrútil hlavou. „Adam je na našej strane." Zdvihol a priložil si mobil k uchu. „Áno?" Sústredene počúval a jednou rukou zvieral volant, až mu zbeleli hánky. „Si si istý?" Dlhé ticho. „Nie, ale máme za zadkom valkýry. Dlhý príbeh." Ďalšie nekonečné ticho. „Dobre. Vďaka. Buď opatrný." Zložil a Marina mala pocit, že mu ten hovor pridal minimálne desať rokov. Dupol na plyn. „Toto sa Malachimu nebude páčiť."

Evelien znudene sedela pri stole, na ktorom bola otvorená kniha, a už asi polhodinu si dobrovoľne nechala pichať do prsta. Malachi jej vždy rozmasíroval bruško prsta, potom doň pichol a Romy jej následne ranu prelepila náplasťou.

Stranu po strane zaplňoval desivý krvavý atrament. Samé mená – akoby Vollanová skutočne zapísala všetkých uväznených drakov. Evelien uvažovala, ktorí z nich sú s Malachim príbuzní, ale odmietal o tom hovoriť a ani jej neprezradil svoje priezvisko. Rozhodla sa nedráždiť hada – pardon, draka – bosou nohou. Alebo akoukoľvek inou časťou tela, ktoré mala tak rada.