Ukradnutý život

8

„Hádzalo nás o skalu a brodili sme sa snehom a ty tu máš podzemné chodby vedúce až na úpätie hory?" zvolala Evelien, keď s baterkami v rukách kráčali stáčajúcou sa chodbou pod hradom.

„Ty si o nich nevedela?" podpichol ju Malachi vpredu.

„Čo som jasnovidka? Nie, nevedela." Zvrieskla, keď sa zamotala do pavučiny. „Napadlo ti niekedy, že by si tu mohol aj poupratovať?"

„Ak to prežijeme, môžeš sa do toho pustiť, ženská. S prachovkou budeš vyzerať dobre."

S valkýrou v úzadí vládu prevzala divoká bosorka a Evelien pohotovo zareagovala. „Iste, môj pane, máte ešte nejaké želanie? Napríklad strčiť vám tú prachovku do istého konkrétneho telesného otvoru?"

„Pozor na ústa, valkýra, aby som ti ich nezapchal... a nie prachovkou."

Opatrne obišla ostrý kameň. „Isteže nie prachovkou, tá je stále v tvojom telesnom otvore." Zakopla. „Ááááá!" Skotúľala sa po schodoch, ktoré predtým nevidela, a baterka jej vypadla z ruky. „To si sem nemohol dať zábradlie?!" zapišťala.

„Eve, si celá?" pribehla k nej Marina a pomohla jej vstať. Evelien si trela udreté rameno. „Nič ti nie je?"

„S-som v poriadku. Len mi vyrazilo dych." Vzala baterku a postavila sa. Kde to sme? Táto jaskyňa bola bokom od chodby. Uvidela schodisko a na jeho vrchu Gabriela s Malachim.

Posvietila si baterkou na okolité steny a lúč svetla dopadol na zarámovaný obraz nádhernej ženy v stredovekých šatách. Tvár mala bledú a šaty honosné, purpurové. Svetlohnedé vlasy boli len o kúsok dlhšie než Evelienine a na krku jej visel akýsi šperk. Stála medzi kvitnúcimi rastlinami a v ruke zvierala niečo podobné flaute.

„Kto je tá žena?" Podišla k obrazu pri stene. Na zemi pod ním bolo niekoľko zoschnutých kvetov a vyhorených sviečok.

Malachi v duchu nadával, že ten obraz včas neodstránil. Gabriel sa k nemu s úškrnom naklonil. „Už vidím, ako si ju nenávidel. Povedz, máš niekde v dome ukrytý aj prameň jej vlasov, alebo obrúsok, ktorým si utrela ústa po jedle?"

„Sklapni," zasyčal.

„Prečo tu máš tento oltár?" odvážila sa opýtať Marina. „Je to tvoja príbuzná?" Zahľadela sa na obraz. „Musí byť veľmi starý. Táto technika je dosť... primitívna."

„Tak ako aj žena na obraze," povedal Malachi ľahostajne. „Neskôr si na ňu môžete zachádzať šípky, ale teraz už poďme!" vyzval ich a vykročil.

Ak sa nechceli stratiť, museli ho nasledovať. Evelien sa nedokázala zbaviť myšlienky na tú ženu. Niekoho jej pripomínala. Kde ju len videla? A prečo je pre Malachiho tak veľmi dôležitá, že jej nosí kvety? Snáď nie je taký starý ako ten obraz? Hoci podľa zariadenia toho hradu to nie je vylúčené.

Po náročnom zostupe sa chodba vyrovnala a oni vyšli z malého otvoru kúsok od úpätia hory.

„Fajn, a kam teraz?" Evelien si zapla kabát. Na chvíľu pomyslela na útek, ale bez krídel by ju dohonili. Ju aj Marinu. A kým by sa vyzliekli a mávli krídlami, jednoducho by ich spútali alebo inak oslabili.

„Bratstvo ma chce odstrániť, ale chýba im to, čo aj mne." Malachi sa vybral smerom nadol. „Draky boli krátko pred inkvizíciou uväznené mocným kúzlom. To kúzlo je na tabuľke, ktorá je rozdelená na tri časti," vysvetľoval. „Ak niekto získa všetky tri, oslobodí ich a zároveň ovládne."

„A my potrebujeme tabuľky aby..."

Otočil sa k Evelien. „Aby sa nedostali do rúk Bratstvu."