Ukradnutý život

7

Evelien sa spokojne pomrvila v mäkkej posteli a nadýchla sa vône, ktorá ju obklopovala. Biele posteľné prádlo príjemne hrialo a... moment. Posteľ, v ktorej zaspávala, mala červené plachty aj prikrývku!

Okamžite precitla a posadila sa. Nie, toto nie je jej posteľ. Toto nie je ani jej izba! „Kde som to?!" zapišťala.

„Dobré ránko. Spalo sa ti dobre v mojej posteli?" povedal škodoradostne Malachi, opretý o najvzdialenejší roh postele. Mal na sebe len vyťahané tepláky a vyžíval sa v jej zdesení.

„Ako som sa sem dostala?" srdce jej bilo až v krku.

Uškrnul sa. „Nespomínaš si? Sama si prišla."

Ach, nie. Už zase bola námesačná. „Čo ešte som robila?" Stále nevedela nájsť svoj normálny hlas. Pohľad mala upretý do jeho hnedých očí, ktoré ju priam prosili, aby sa ešte viac znemožnila. No tak. Pozri sa na plachty. Čo ak tam niečo nájdeš?

Len silou vôle nemý príkaz neposlúchla.

Prekrížil si ruky na hrudi. „Ty to nevieš?"

Preglgla. Asi omdlie. „Nespomínam si na nič, čo počas námesačnosti robím," šepla.

Odfrkol si. „Nuž, to je škoda." Zvrtol sa a odišiel bez bližšej odpovede. Evelien vydržala čakať, kým nezavrie dvere a ešte počula, ako ju Marina hľadá a on ju nasmeroval sem.

Okamžite odhrnula prikrývku a porozhadzovala vankúše. Kúsok po kúsku prezerala bielu plachtu. Vankúše lietali do všetkých strán.

„Eve, čo tu robíš?" Marina vošla a nechápala strach jej priateľky.

Evelien sa zastavila. Kľačala uprostred rozhádzanej postele a nevedela pochopiť, čo jej to v noci napadlo, že zamierila do jeho izby. Je tiež otázne, ako ju našla, keďže tu nikdy nebola.

„Si upírka, cítiš krv?" vyštekla neprítomne. Ďalší vankúš odletel do rohu.

„Čo?"

„Tak cítiš krv?!" naliehala.

„Nie, necítim. Čo tu, prosím ťa, robíš?"

Evelien si vydýchla ako nikdy v živote a klesla bruchom na posteľ. Tvár zaborila do matraca. „To keby som vedela," zaskučala.

„Pozri, ja viem, že sa snažíš dostať nás odtiaľto, ale tak ďaleko zachádzať nemusíš." Upírka sa posadila na posteľ.

Evelien na ňu vrhla pohľad zúrivého pitbulla. „Ja som ani nevedela, že som tu!" Posadila sa. „V noci som sem ani neviem ako prikvitla."

„Takže tie stavy neprestali?"

„Očividne som len priliala olej do ohňa." Rozhliadla sa po Malachiho izbe. Prešiel ňou silný pocit déja vu. Vzdychla a prehrabla si rozstrapatené vlasy. „Niečo je na ňom fakt divné. Akoby ani nepatril do nášho sveta."

„Tiež mám ten pocit. Nechápem, čo ho spája s Agriolim."

„Napríklad čierna duša," zamrmlala sucho. „Vypadnime odtiaľto, z tejto postele budem mať ešte dlho nočné mory." Vybehla na chodbu a na chvíľu sa zastavila. Niečo jej tu pripadalo... zvláštne povedomé. Nebola si istá, čo to je, ale ten pocit sa jej zaryl pod kožu. Bosorka s valkýrou sa prebrali k životu a tiež to pocítili.

Zišli po točitom schodisku, prešli dlhou chodbou a vyšli v jasnej miestnosti veľkosti telocvične, ktorej v strede dominoval jedálenský stôl pre minimálne dva tucty hostí. Na jednom jeho konci sedeli Gabriel s Malachim a raňajkovali. Za nimi horel v krbe oheň.