Ukradnutý život

3

Evelien sa otočila k mŕtvolne – teda ešte mŕtvolnejšie – bledej Marine. „Nechceš mi niečo povedať?"

Upírka sa nepokojne obzrela a rýchlym krokom vošla do školy. Trasúcimi sa rukami sa pokúšala otvoriť skrinku, ale nepodarilo sa jej to. Oprela sa čelom o chladný kov. „Mám problém, Evelien," zašepkala zlomene.

„Poď, niekam sa zašijeme." Vzala ju za lakeť a ťahala ju preč od skriniek. Usadili sa v prázdnej, nepoužívanej triede, v ktorej bol sklad pokazeného vybavenia. Krčili sa pri stene a Marina sa pomaly upokojovala.

„Vďaka, Eve. Potrebujem trochu času, než sa spamätám."

„O čom to Akselsen hovoril?" dožadovala sa vysvetlenia valkýra.

Marina zaklonila hlavu. „Vieš, že po páde vojvodov sú vypočúvaní všetci ich príbuzní."

Prikývla. Už rok sa hovorí o výsluchoch. Zaviedol ich Rhys s Win a nešlo o nič násilné. Proste sa chceli uistiť, že sprisahanie nesiaha príliš ďaleko. Tieto výsluchy sú verejné a mohol sa ich zúčastniť ktokoľvek ako pozorovateľ. Zatiaľ nikto nebol potrestaný ani inak stíhaný. Väčšina príbuzných vojvodov vôbec o ničom nevedela.

„Krátko po ich páde boli upíri aj vlkolaci pod vedením Akselsena poverení, aby ich našli a priviedli na dvor," spustila. „Môj otec už pre kráľovskú stráž nepracoval, ale bratia áno."

Aj to vedela. Marinini bratia majú cez tristo rokov a stretla ich len párkrát. A pre upírov je bežné pracovať v službách armády, prípadne sú z nich agenti a špióni pre kráľa. „Čo to má spoločné s tebou?"

Smutne sa zasmiala. „Vojvoda Agrioli má jediného syna, Gabriela. Ten nielenže odmietal výsluch, ale ešte aj unikal. Naháňali ho asi mesiac, než utekať prestal. Moji bratia velili jednotke, ktorá po ňom šla." Privrela smaragdovozelené oči, aby zakryla ľútosť. „Chcel vyjednávať. Odmietli." Nervózne si vystrela nohy na chladnej podlahe. „Agrioli sa však vynašiel, aby ich k vyjednávaniu prinútil."

Evelien cítila, že sa blíži tá najhoršia časť jej príbehu.

Marina si na prst namotala prameň rovných vlasov. „Uniesol ma. Vedel, že som ich sestra. Bola som u nich na návšteve."

Valkýra si pritisla ruku na ústa. Toto jej Marina nikdy nepovedala, ani slovkom sa nezmienila o únose. „Kedy?"

„Krátko pred tým, než sme sa stretli. To je jedno. Ten mizerný druid ma uniesol a uväznil vo svojom sídle. Doslova ma pripútal v temnici o stenu." So skrivenou tvárou spomínala na tie chvíle. „Asi chápeš, že som bola úplne vydesená. Nemám armádny výcvik, nikdy som nechcela ísť v otcových šľapajách. Vyvádzala som."

„Urobil ti niečo?"

Mykla plecami. „Neublížil mi, aspoň pokiaľ si pamätám. Ale ani sa nestaral o moje pohodlie. Snažila som sa mu dohovoriť, ale bol ako šialený. Očividne je niečo, pre čo sa chce vyhnúť výsluchu."

„Ako si sa odtiaľ dostala?"

Marina sa objala rukami. „To je na tom najhoršie, Evelien. Nerátal, že upíri majú pazúry a ja som prerezala okovy. Ale až po týždni väznenia." Schúlila sa do klbka. „Vtedy som už bola šialená aj ja. Chcela som sa mu pomstiť, ublížiť mu. Ibaže ma pri úteku pristihol."

„A?"

Marina konečne otvorila oči. „Musela som ho niečím zabaviť. Neuvažovala som triezvo," ospravedlňovala sa vopred.

„Marina, čo si mu urobila?"

Upírka preglgla. „Podpálila som jeho dom, Evelien. S ním vnútri." Vzdychla a pozrela priateľke do očí. „Vybehol v poslednej chvíli, nič si nestihol vziať. Neviem, čo tam mal, no namiesto toho, aby sa za mnou rozbehol, klesol na kolená a... myslím, že sa aj rozplakal. Pohľad, ktorým sa na mňa pozrel nebol pohľad zločinca, viem to. Videla som takú strašnú bolesť a hnev, že som asi kričala od strachu."