Ukradnutý život

24

Šesť unavených bytostí strácalo nádej. Učupení za nízkym múrikom sa ukrývali pred upírmi a odvšadiaľ počuli štekot. Už boli takmer v centre a ich cieľová destinácia bola len o jeden blok ďalej.

„Vystopujú nás až tam podľa pachu," predpovedala Marina. Dievčatá sa triasli zimou a únavou.

Gabriel to nevydržal a privinul si ju k sebe, aby ju aspoň trochu zohrial. Vďačne sa oňho oprela.

Evelien tiež strácala svoju odvahu. „Takto im nikdy neunikneme." Vystrela sa a obzrela. Pod očami mala tmavé kruhy a dlane skrehnuté.

Romy vstala tiež a vzdorovito zdvihla bradu. „Ušla som aj horším."

„Áno? Tak nám poraď, čo ich zastaví?"

Oči jej zažiarili. „Na všetko potrebuješ šťastie, Evelien. A keď narazíš na nešťastie, niečo ťa odradí." Zdvihla ruku a začali z nej unikať zlatisté iskričky. „Som škriatok. Vlci jednoducho nebudú mať šťastie a náš pach nenájdu." Po chvíli ruku stiahla. „To ale neznamená, že nás neuvidia, tak poďme!" súrila ich.

Naraz vybehli z úkrytu a prebehli cez cestu. Tam sa pritisli k budove a krok po kroku ju obchádzali. Napriek upírom nad ich hlavami sa dostali až k novopostaveným bytom v centre a Evelien pazúrom otvorila dvere.

Nájsť voľný byt nebolo ťažké, tie obsadené už mali menovky. Vošli do apartmánu na piatom poschodí. Bol chladný a takmer prázdny, s bielymi stenami a niekoľkými dekoráciami. Kúrením tu nikto neplytval.

S úľavou si vydýchli a pozaťahovali závesy. Evelien našla niekoľko sviečok na kuchynskom stole a priniesla ich do relatívne najteplejšej izby. Gabriel ich zapálil, keďže on jediný ovládal oheň a zápalky nemali.

Aby sa mohli vyspať, naskladali na seba všetky koberce, ktoré našli, a jeden vedľa druhého si na ne ľahli. O pohodlí nemohla byť reč, ale aspoň sa takto zohriali.

Romy sa stiesnene privinula k Markusovi a on ju ako vždy objal. „Bude to v poriadku," opakoval šeptom. „Bratstvo nevyhrá."

Napriek jeho slovám už všetci prestávali veriť.

Evelien, uložená, ako inak, vedľa Malachiho, civela do stropu a odolávala nutkaniu tiež sa k nemu privinúť a zohriať sa. Už dávnejšie si všimla, že jeho telesná teplota je vyššia ako u ľudí. „Čo draci urobia, keď sa oslobodia?" položila zaujímavú otázku. „Čo môžu v dnešnej dobe urobiť?"

„Im o ľudí nejde," vysvetlil Malachi. „Chcú sa pomstiť tým, ktorí ich uväznili. Čiže všetkým nadprirodzeným rasám."

Zamyslela sa. „Tak prečo im Vollanová a Bratstvo pomáha? Aj oni k týmto rasám patria."

Pôsobil rovnako zúfalo ako Romy. „Keď ich nevieš poraziť, pridaj sa k nim," pripomenul jej krédo mnohých zbabelcov. „Mohli by byť na vrchole mocenského rebríčka, keby mali za sebou draky. Nikto by sa im nepostavil. Nakoniec by ich vyčíňanie preniklo do sveta ľudí."

To bola desivá predstava. „Dá sa drak nejako poraziť?"

Zasmial sa. „Naše šupiny nás chránia pred zbraňami – aj v ľudskej podobe ich máme pod kožou, preto si ma nedokázala zraniť. Oheň, ani iný živel nám neublíži."

„To máte šupiny... všade?"

Marina vedľa nej vyprskla do smiechu. „Tak to bola otázka za desať bodov!"

Malachi sa tiež usmial. „Buď si istá, že miesta, kde šupiny nemáme, si dobre chránime. V podstate sme zraniteľní hlavne v oblasti nad brušnou dutinou, ibaže tam nás chránia kosti. Takže nie, bežne by si nás neporazila. Možno len drak skolí draka."