Ukradnutý život

39

Evelien bola odvlečená do jedného z chrámov a nemohla vidieť, čo sa stalo s Malachim. Sotva sa obzrela po typickej gréckej architektúre a sochách bohov v strede, postrčili ju na zem a dopadla na kolená.

„To je tá valkýra, dozrite na ňu," prikázal muž za ňou šiestim chlapom naokolo. „Idem sa postarať o princa."

Prikývli a obstúpili ju ako hladné psy. Z očí im nešlo nič dobré a ako s hrôzou zistila, jeden z nich je drak. Vydesene sa obzrela dozadu, aby zistila, čo sa stane s Malachim, ale utvorili okolo nej nepreniknuteľný kruh. Pokúsila sa vstať, ale tlakom na plece ju prinútili zostať v nepohodlnej pozícii.

Nahlas zanadávala. Valkýra v nej sa búrila, pretože cítila ohrozenie. Násilie. Sálalo z mužov a obe jej polovičky vedeli, že ak niečo neurobí, zažije ho z prvej ruky.

Drak sa na ňu zaškeril. „Prejav mi úctu, malá valkýra."

Mala chuť napľuť mu do tváre. Ak si ten bastard myslí, že si z nej urobí poslušného otroka... Možno sa jej podarí prejsť mu cez rozum. Na stotinu sekundy mu vzdorovito hľadela do tváre, potom porazene zvesila plecia a sklonila hlavu, aj keď jeho príkaz ju minul.

Z draka vyšiel radostný smiech. „Je úplne ovládateľná." Obišiel ju. „Vstaň, valkýra."

Ihneď to urobila. Dúfala, že ju bude chcieť ponížiť a prestane byť ostražitý. Tentoraz by privítala hoci aj príkaz vyliezť naňho a predviesť Bratstvu silu draka nad valkýrou. Aspoň by sa dostala k zbrani.

Chlapi sa chechtali ako prasatá a ona si ich vedela predstaviť ako krásne prírastky do Valhally. Ako čističi toaliet a podobne.

„Poď ku mne," prišiel ďalší príkaz.

Vystrela sa a s mierne priblblým pohľadom k nemu kráčala.

„Chutné pozadie, maličká," obdivoval ju jeden z nich.

Zaškrípala zubami. Už len chvíľu. Mužov by ešte zvládla, ale čo ten drak? Podišla až k nemu a čakala na ďalší rozkaz. Pohľadom našla jeho dýku za opaskom. To nebude ťažké.

„Zlož si chrániče a podaj mi ich."

Mala len sekundu na rozmyslenie, ktoré chrániče by si mohla zložiť. Rozhodla sa pre tie na nohách. Predklonila sa, aby čo možno najviac odkrvila mozgy svojich väzniteľov, a rozviazala si chrániče na oboch nohách pod kolenami. Vzala ich do jednej ruky, ktorou ich podávala drakovi.

Ten sa uvoľnene načiahol a vtedy zaútočila. Odhodila brnenie, aby odvrátila jeho pozornosť, a vzala mu dýku. Odkopla ho dozadu a očakávajúc, že ostatní na ňu hneď skočia, prikrčila sa a udrela lakťami dozadu. Zrazila dvom najbližším hlavy, zvrtla sa a vyhla sa pästi ďalších troch. Nechty sa jej predĺžili a zuby sa zahrotili do tesákov, čo jej zdeformovalo celú tvár. Musela tých mužov vydesiť, pretože začali ustupovať. Nedala im šancu uniknúť. Nacvičenými kopancami a údermi ich poslala do bezvedomia, potom sa vrátila k drakovi.

Ten bol taký šokovaný, že ho neposlúcha, že zamrzol na čas, kým sa bila s inými.

„Nikdy viasss neponišššuj valkýru," povedala mu sykavo cez ostré zuby.

„Na kolená!" prikázal jej rozzúrene, až mu trhlo celým telom.

Usmiala sa a odhalila viac nebezpečných zubov. „Aššš po tebe." Hodila po ňom dýku. Nemala veľký účinok, sotva mu poškodila kožu. Potom sa doňho pustila holými rukami. Jej nechty boli o niečo silnejšie a podarilo sa jej zasiahnuť mu tvár.

Od hnevu sa naslepo zahnal a trafil jej krk. Vyrazilo jej dych a rozkašľala sa. Drak si zotrel krv z tváre a zavrčal na ňu, oči mu potemneli a beľmo zmizlo. Kopol ju do hrude a ona spadla na zem s tichým výkrikom.