Ukradnutý život

5

Evelien prudko otvorila oči a našla sa na mäkkej posteli prikrytá plachtou. Vyskočila z nej ako blesk. Odniekiaľ počula krik.

„... neopováž sa, ty bastard!" ziapala Marina. „Nie, už viac nie! Áááááúúúúúúú!"

Valkýra bola späť a chcela boj. Evelien našla na posteli bielu košeľu, prehodila ju cez seba a sľúbila si, že neskôr s niekým preberie, prečo sa zobudila len v spodnom prádle. Niekto jej dokonca upravil ramienka podprsenky.

Zapínajúc si košeľu krivkala za Marininým hlasom. Ktokoľvek jej ubližuje, je už vopred mŕtvy! Míňala kamenné steny hradu a občas narazila na červený koberec, alebo nejaký nábytok. Zranený členok ju bolel.

„... už stačilo, strašne to bolííí!"

Našla správne dvere a vrútila sa dnu.

Marina sedela pripútaná o stoličku, oblečenie jej chýbalo a tiež bola len v košeli. Jej nohu držal v rukách ďalší mladý muž, tento bol ale čiernovlasý, s opálenou pokožkou a neuveriteľne tmavými očami. V ruke mal nádobu s peroxidom vodíka, ktorú držal nad uvrešťanou Marinou a vyzeral, že si jej týranie užíva. Keby nemala také hrozné zranenia, nenechala by ho pokračovať. Marinina noha však bola celá krvavá, s ranami pozdĺž celej vonkajšej časti.

Podišla k priateľke a kľakla si k nej. „Urobil ti niečo?"

„Nevidíš?!"

„Chceš dostať zápal?" obhajoval svoje činy jej väzniteľ.

„Ako ťa poznám, leješ mi do rán jed, Agrioli! Pusti ma!"

Evelien klesla sánka. „Agrioli? Gabriel Agrioli?!"

„Áno! Nabehli sme mu priamo do jeho brlohu!" Trhla sebou, keď jej vyčistil ďalšiu ranu.

Neexistoval dostatok nadávok, ktorými by sa v tej chvíli Evelien nazvala. Ohrozila Marinu a aj samu seba. Nikdy sem nemali chodiť!

„Nemáš za čo, pijavica," odfrkol si Gabriel a konečne odložil peroxid. Vzal obväzy a obviazal nimi najhlbšie rany. Evelien si všimla, že aj ona má jednu ranu na stehne podobne ošetrenú.

„Neprosila som sa o tvoju pomoc!" Marina sa snažila uvoľniť laná, ktoré ju zväzovali, a darilo sa jej to. Gabriel to však videl a bolo mu to jedno, čo jej vzalo radosť z oslobodenia. Priviazal ju len preto, aby sa veľmi nemykala.

Vstal, utrel si ruky a zazrel na Evelien. Aj on bol vyšší a starší, zocelený bojom. „A kto si ty, malá valkýra?"

Ustúpila o krok. Necítila sa práve príjemne, že má na sebe len jeden kus oblečenia. „Čo od nás chcete?"

Zasmial sa. „My? To vy dve ste nám tu oxidovali na skalách." Prezrel si ju od hlavy po päty. Očervenela. „Ste ešte len deti," zhodnotil.

V takom prípade by ocenila, keby sa na ňu ako na dieťa pozeral. „Je to moja vina," snažila sa odvrátiť jeho pozornosť od Mariny. „To ja som sem chcela ísť, ona ma odhovárala."

Naklonil sa k nej. „A čo ťa na tomto mieste lákalo, valkýra?"

„To by som tiež rád vedel," dodal sám diabol osobne. Stál vo dverách, oblečený len v tričku a vyťahaných džínsoch a vyzeral ako boh pomsty. Svetlé vlasy už nemal strapaté a oči mu o niečo potemneli.

Evelienina valkýra sa hneď stiahla, bála sa jeho prítomnosti. Čo je na ňom také hrozné, že sa ho bojí aj najbojovnejšia rasa tohto sveta? Najhorší bol ale jeho znechutený, nepriateľský pohľad. Akoby práve našiel vo svojej sprche prerasteného švába.