Ukradnutý život

18

Vojvodkyňa Vollanová sa nervózne prechádzala po chodbe vo Valhalle a pred ňou boli v rade nastúpení Laelia, MacDermott a Akselsen starší a všetci na ňu vyčítavo hľadeli.

„Ako ti, do pekla, mohla jedna malá valkýra ukradnúť knihu?" okríkla ju Laelia bez štipky úcty. „Je to ešte decko!"

„Mala to prepracované. Neočakávala som, že pôjde po knihe." Konečne sa zastavila. „A čo na tom? Nezistí nič."

„Ako si tým môžeš byť taká istá? Už teraz vie takmer všetko!"

Finley si odkašľal. „Nerád to hovorím, ale Laelia má pravdu. Evelien vie o drakoch. Ako dlho jej podľa teba potrvá spojiť si ich s Vallhalou?"

Vollanová takmer spadla z nôh. „Ona to vie?"

Laelia si vzdychla. „Jej myseľ je prisilná. Nemáme s ňou žiadne spojenie a..." nešťastne si prehrabla vlasy. „Všetko si môže vysvetliť tým horším spôsobom."

„Čudovala by som sa, keby tomu tak nebolo." Vojvodkyňa sa oprela o stenu. „Počúvajte. Za žiadnych okolností sa Rhys a Winifred nesmú dozvedieť, že im ešte niečo tajíme," zaprisahávala ich. „My musíme Evelien nájsť a tajne jej zase vymazať pamäť. Všetkým, ktorí niečo vedia."

Všetci traja vážne prikývli.

„Ako ju nájdeme?" opýtal sa Akselsen.

Privrela oči. „Nemáme na výber. Povedz kráľovi, že Evelien Hunterová nás okradla a je na úteku. Vakýry požadujú súd."

„Si si istá, že to chceš urobiť takto? Oficiálne?"

„Čas na jemné zaobchádzanie vypršal. Je to buď ona alebo my."

Laelia si s ňou vymenila tajomný pohľad. MacDermott si ho všimol a bolestivo jej zovrel dlaň. „Čo si mi ešte nepovedala, Laelia?" zasyčal ironicky.

Ach, keby len vedel...

Na ďalší deň sa Evelien zobudila v cudzom prostredí a v prvej chvíli nevedela, kde je. Potom si spomenula. Valhalla, útek, kniha.

Vyhrabala sa spod prikrývky, ignorujúc Malachiho ležiaceho hneď vedľa nej. Boli príliš unavení, aby im vadila manželská posteľ a dosť dospelí, aby z toho nerobili škandál.

Zavrela sa v kúpeľni a zničene na seba pozrela v zrkadle. Na líci mala pásiky od ležania na vlastných vlasoch a veľké tričko, ktoré použila namiesto pyžama, bolo pokrkvané od večného prehadzovania. Pokožku mala bledú a plnú modrín.

„Nabudúce jednoducho zájdem za psychológom," zamrmlala a vošla do sprchy.

Keď vyšla, Malachi už bol hore a tiež nevyzeral najlepšie. Bez slova sa vymenili a ona mala súkromie, aby sa obliekla. Pozrela z okna malého hotela, kde sa ubytovali, a uvidela samý sneh a zase len sneh.

Objednala jedlo na izbu a než sa objavil Malachi, už mala polovicu zjedenú. Veľa možností na tomto mieste nemali.

„Takže, ako je to s tým neexistujúcim časom?" nadhodila. „Kedy sa stretneme?"

„Nie je to presné. Neexistujúci čas je polnoc, keď nie je ani jeden, ani druhý deň. Taká slovná hračka. Musíme ísť na to miesto vždy o polnoci, kým sa tam ostatní nezjavia, keďže nevieme, kde vyšli oni. Ale Romy s Markusom by mali prísť najskôr, teda ak sa za nimi MacDermott nevydal."

„Nepripadali mi ako niekto, kto by sa ho nestriasol. Musia mať storočia skúseností."

„Súhlasím."