Ukradnutý život

4

Rýchlo prešli cez vchod, chvíľu to nimi otriasalo, potom vyšli v chladnej miestnosti stredovekej stavby neďaleko Innsbrucku. Podľa otvorov v stene Evelien tipovala, že ich Marina premiestnila do podzemia Domu.

„Prečo sú tu stále mučiace nástroje?" nedalo jej neopýtať sa, keď videla odpudivý škripec a iné odporné nástroje.

„Nepýtaj sa. Stredoeurópski upíri sú jednoducho úchylní," odvetila Marina bez záujmu a začala stúpať po schodoch nahor. Evelien jej bola v pätách. Ich ťažké topánky klopotali o vlhký kameň.

„Veci si necháme tu a poletíme zo strechy," povedala Marina, keď došli na vrchol schodiska. „Berieme len nutné zbrane a mobily kvôli GPS."

O chvíľu už mali batohy uložené v bezpečnostných skrinkách a zbrane si dávali kamkoľvek, kam dosiahli. Vyzerali ako morbídne vianočné stromčeky. Prezliekli sa do upravených tričiek, ktoré mali na chrbte hlboký výstrih kvôli krídlam a museli si dať aj špeciálne podprsenky, ktoré nezasahovali do slobody lietania. Nakoniec si hrubé kožené bundy omotali okolo pása a nenápadne sa dostali až na strechu zmodernizovaného hradu neviditeľného pre smrteľníkov.

Na ich telá ihneď zaútočil chlad a kvôli stuhnutým svalom sa museli rozcvičiť. Zopli si vlasy, nasadili rukavice a pripravili sa. Marinine čierne krídla vyzerali ako netopierie a mali krehké blany. Evelienine boli o niečo mohutnejšie a pokrývalo ich perie farby špinavého snehu. Napriek odlišnej stavbe bol ich let rovnako rýchly a nelíšila sa ani jeho náročnosť. V priemere je rozpätie ich krídel okolo štyroch metrov, aj keď Evelienine krídla sú o niečo menšie.

Ako profesionálky si nasadili lyžiarske okuliare a naraz skočili zo strechy. Mávli krídlami a o chvíľu ich zachytil prúd vzduchu a ony hladko leteli v ústrety horám, ktoré ich obklopovali. Adrenalín ich uchránil od zimy.

„Naviguj!" kričala na ňu cez svišťanie vetra Marina.

Evelien vybrala svoj mobil a stočila sa viac na juhozápad. Pod nimi sa mihali domy, mestá a cesty a ľudia vyzerali ako drobné mravce. Keďže dve letiace dievčatá sú trochu nápadné aj z takej výšky, povolali slabú mágiu, ktorá zariadila, aby pre ľudí vyzerali len ako prerastené vtáky.

Každých päť minút Evelien kontrolovala navigáciu a upravovala ich kurz. Mierili priamo k vysokej hore pokrytej belasou vrstvou snehu.

„Eve, vidíš to aj ty?" zakričala Marina ukazujúc smerom k hore.

Spomalili a mávali krídlami na mieste. „Je to mágia?" hádala Evelien.

Okolo hory sa vznášala zvláštna aura, odlišný vzduch, neobvyklé vlnenie. Cítiť to môžu len bytosti ako ony, ktoré vedia, na čo sa vlastne pozerajú. Táto energia bola vo svojej podstate podobná tej, ktorá chráni Domy a magické predmety pred zrakmi ľudí.

Avšak cítili aj niečo iné, niečo, čo dráždilo ich pud sebazáchovy. Evelien sa ako valkýra cítila ohrozená a chcela boj. Marina zase cítila nebezpečenstvo.

„Upíri tu žijú celé storočia a nikdy si to nevšimli?"

Evelien sa zamračila. „Možno ich to len nezaujímalo." Striasla sa. „Ani jedna rasa predsa nezasahuje do záležitostí, ktoré sa jej netýkajú. Čo ak predpokladali, že je to len ďalší Dom, alebo obydlie niekoho, kto nechce návštevy?"

„Možno by sme mali poslúchnuť varovanie a vyhnúť sa tomu miestu," navrhla upírka.

„Ani za nič! Niečo tam je a moje podvedomie ma tam posiela." Odložila mobil a vydala sa priamo k hore. Marina ju s povzdychom nasledovala.