Ukradnutý život

21

Evelien vyrazilo dych a jej najhoršie obavy sa naplnili. Malachi nikdy nechcel zastaviť Bratstvo, len túžil oslobodiť vlastných! Vykríkla a nedokázala sa k nemu priblížiť.

„Evelien!" Jeho oči pristáli na nej. Pohľad na ňu ho prinútil prestať bojovať. Zostal ležať na podlahe a zhlboka dýchal.

Evelien bola zhrozená. „Drak," povedala vysokým hlasom. „Po celý ten čas si bol... drak." Naplo ju. Ako na to krucinál nemohla prísť, keď s ním spala v jednej posteli? Čo bola slepá?

„Vysvetlím ti to," šepol, stále na hranici ovládania.

Skrútilo jej žalúdok. „Toto nezvládnem." Vybehla z izby len v tom čo mala na sebe, ani sa neobula.

„Evelien!" kričal za ňou Malachi a jeho sebaovládanie slablo. „Evelien! Pustite ma za ňou! Musím ísť za ňou!"

Romy s Marcusom sa ani nepohli.

Ubehlo mnoho minút, než bol schopný vrátiť sa k ľudskejšej podobe a nevyhrážať sa každých päť sekúnd novými spôsobmi usmrtenia svojich väzniteľov.

„Čo si jej urobil?" začala ho vypočúvať nazúrená Romy. „K čomu si Evelien prinútil?"

Zúfalo privrel oči. „K ničomu, jasné? Odkiaľ vôbec toto všetko viete?"

„Viem, že nejako dokážeš ovplyvniť valkýry. Urobil si to aj Evelien?"

„Nie, sakra!" zreval. „Za koho ma máš? Navyše nie je čistokrvná, mám nad ňou len malú moc! Pustite ma za ňou!"

„Nie. Prečo to robíš? Čo od nás všetkých chceš?" pýtala sa ďalej.

Zhlboka sa nadýchol. „Všetko vám vysvetlím. Ale až keď tu bude Evelien."

„Prečo?"

Zavrčal na ňu. „Pretože jej to dlhujem, preto! A teraz zo mňa zlez!"

Markus prikývol a obaja naraz ho pustili. Ani si nevzal zbraň, len vybehol z dverí. Po Evelien však nenašiel ani stopy.

Samozrejme, nebola ďaleko. Nemala ani len topánky a pochybovala, že v danom stave by zašla ďalej než sa prvý roh. Vyliezla na rovnú strechu, kde sa posadila na okraj a schúlila sa do klbka. Ešte pred chvíľou sa cítila vinná za to čo vykonala a potom sa ukáže, že on bol po celý čas drak. Tak nejako to zmenšilo jej vinu.

Asi o hodinu vycítila jeho prítomnosť a otočila sa. Stál na streche kúsok od nej, vlasy strapaté a oblečenie pokrčené. A vina prešla z nej na neho.

Vstala a zamračene sa postavila pred Malachiho. Jej pohľad v tej chvíli zabíjal.

„Napriek tomu, čo si asi myslíš, som na tvojej strane," začal.

„A ktorá strana to je?" odsekla uštipačne. „Strácam sa v tom, vieš?"

Zaklonil hlavu, akoby na zamračenej oblohe bolo napísané riešenie na ich situáciu. „Poď dnu a všetko ti poviem."

„S tebou ja už v jednej izbe nebudem."

To zabolelo. „Aspoň mi daj možnosť všetko ti vysvetliť."

„Mne nič nedlhuješ, Malachi. A teraz už ani ja tebe." Prešla okolo neho, ale chytil ju za lakeť a pritiahol k sebe.

„Nechcem ovládnuť drakov," presviedčal ju. „Ale tam na Islande je moja rodina. Ako by bolo tebe, keby si ju vyše tisíc rokov nemohla navštíviť?"

Potlačila svoje emócie. „To ti stále nedáva právo všetkými manipulovať."

„Nikomu som neublížil."