Ukradnutý život

Epilóg

O tri mesiace neskôr...

„Mami, už vážne musíme ísť," ponosovala sa Marina, keď jej matka zase upravovala účes. „Môj otrasný výzor vlasy nezachránia." Pozrela na seba v zrkadle a zatvárila sa, akoby zjedla kilo citrónov.

Mala na sebe ružové šaty na ramienka s rozšírenou sukňou po kolená, ozdobené kvetmi a listami. Vyčesané čierne vlasy jej zvýraznili tvár a niekoľko pramienkov jej padalo na plecia. Upustila od svojho obvyklého mejkapu a zrazu zistila, že takto vyzerá... krajšie? Nie určite jej len preskočilo z tej ružovej.

„Počkaj, to je posledná sponka." Prichytila posledný prameň a otočila dcéru k sebe. „Nádherná."

To určite. Jej mama možno vyzerá v šatách pekne, ale Marina sa cítila ako prerastený cukrík. Potom sa jej rozbúšilo srdce, pretože vo dverách sa zjavil Gabriel. Ten vyzeral dobre vždy. Čierny oblek dokonale obopínal jeho postavu a dokonca si nagéloval čierne vlasy. Na bielej košeli vynikala svetlomodrá kravata. Marina nad ním doslova začala slintať. Žiarivo sa usmial. „Môžeme ísť?"

Staršia upírka len krútila hlavou nad euforickým výrazom v dcérinej tvári. „Tak choď, než tu od nadšenia vzbĺkneš," posielala ju napred. „Uvidíme sa v paláci."

Marina nadšene poskočila a prebehla ku Gabrielovi. Dala mu rýchly bozk a hneď mu aj zotrela rúž z tváre.

Gabriel jej otvoril dvere do špajze, ktoré občas slúžili ako prechod do Ruska, a kým prechádzala, usmial sa na jej mamu vo dverách.

„Daj mi na ňu pozor, Agrioli," varovala ho.

„Ako vždy." Zamával jej a zmizol preč.

V paláci narazili na vysmiatu Evelien a Malachiho, obaja v slávnostnom oblečení. Evelien tiež nevyzerala nadšene z ružových šiat.

„Marina, konečne! Všetko je už pripravené, poďme! Mimochodom, ahoj Gabriel." A už sa náhlili do miestnosti pre ne určenej.

Chlapi sa zasmiali a pomalým krokom vošli do trónnej siene. Bola plná kvetov, ozdôb a stoličiek. Na schodoch pri tróne sa vynímal slávnostný oblúk z červených a bielych ruží. Markus už stál pri ňom a tlmene sa rozprával s Akselsenom starším. Aj oni mali na sebe obleky.

Malachi sa postavil na prvý schod k Markusovi. „Nervózny?" opýtal sa.

Upír vzdychol, ale usmial sa. „Menej, než som čakal."

Začali prichádzať hostia a usadili sa na stoličky. Rhys vyšiel z obytnej časti ruka v ruke s Winifred. Zvítali sa s väčšinou hostí a zaujali miesta vpredu spolu s ich najbližšími.

Keď bola trónna sieň plná na prasknutie, Akselsen sa dôležito postavil doprostred oblúku a rukou dal znamenie, aby sa spustila hudba.

Sieň sa rozozvučala slávnostnými tónmi a na červenom koberci medzi stoličkami sa objavila Evelien. Pomaly kráčala vpred. Po nej nasledovala Marina a obe sa postavili na prvý schod. Potom všetci vstali a prišla Romy v jednoduchých bielych šatách a závoji. K oltáru ju viedol Finley a hrdo sa na všetkých usmieval.

S miernou dávkou nevôle jej na konci odhrnul závoj, pobozkal ju na líce a podal jej ruku Markusovi.

Dvojica sa otočila k oddávajúcemu Akselsenovi a obrad sa začal.

Po hodine sa šťastní novomanželia zjavili v ďalšej rozľahlej a slnkom zaliatej miestnosti paláca, kde začala oslava.

Evelien pobavene pozorovala, ako Malachi tancuje so stále okrúhlejšou Kathrine a Gabriel s Marininou mamou.

Emilia sa krútila na parkete s manželom a vyzerala oveľa šťastnejšie, keď nemala na pleciach tiahu titulu.

„Smiem prosiť?" zaznel pri nej Rhysov hlas. Usmiala sa naňho a prijala ponúkanú ruku. Vyšli na parket a pridali sa k ďalším dvojiciam. Kráľov pohľad pristál na Evelieninom náhrdelníku. „Ako zvládaš svoj nový post?"

Ako asi? Musela sa veľa učiť a mnohé vyskúšať. Bola však mladá a prispôsobovala sa rýchlo. „Asi tak ako ty ten svoj. Nič nejde hladko od začiatku."

Zasmial sa nad jej odpoveďou. „Sme tu pre teba, tak ako si tu ty pre nás."

A to bola jej spása. Sama by si nikdy neporadila. Ani oheň, ktorý v nej horel, nevyrieši všetky problémy. Nielenže sa stala vojvodkyňou, prislúchala jej aj citlivá pozícia medzi drakmi a Rhysovým kráľovstvom. Ak všetko pôjde podľa plánu, draci si s pomocou ohňa a Romyných schopností vybudujú nové obydlie do leta. Už na tom pracovali. „Ďakujem, Rhys."

„Nie, Evelien. To ja som ešte nemal príležitosť poďakovať ti. Sám viem, aké je ťažké postaviť sa vlastnému svetu pre niečo, v čo veríš." Úprimne jej pozrel do šedých očí. „Teším sa, že jedného dňa spojíš naše kráľovstvá pevnejším zväzkom, než len ohňom."

Pootvorila pery. „O čom to hovoríš?" Pozrela na Malachiho.

Rhys nadvihol kútik pier. Evelien to pripomenulo, že aj keď má korunu, je od nej len o trochu starší. Obaja sú v podstate deti. „Asi by som ti to nemal hovoriť, ale..." obzrel sa, či Win nie je nablízku, „Winifred mi prezradila, že videla vašu budúcnosť."

Evelien sa takmer potkla, no včas ju zachytil. „Č-čo videla?"

Oči sa mu smiali. „Povedzme, že toto nie je posledný obrad, ktorý sa pred mojím trónom bude konať." Sprisahanecky na ňu žmurkol. „A to isté platí o tej bláznivej upírke a Agriolim. Ale pssst."

S miernym pocitom úľavy prikývla a zatočila sa s ním na parkete. Aspoň malý kúsok budúcnosti dopadne dobre. A predpokladala, že ten zvyšok sa bude podobať na poriadny cirkus.

Po polnoci sa oslava začala chýliť ku koncu. Romy s Markusom sa prezliekli a s kuframi sa postavili pred pričarované dvere, aby sa so všetkými rozlúčili. Evelien im závidela tri týždne v Karibiku. Hodila na nich za hrsť ryže pre šťastie a naposledy im zakývala.

V prázdnej trónnej sieni sa zišli Rhys, Winifred, vojvodovia Akselsen a MacDermott, Laelia, Evelien, Marina, Gabriel a celá dračia kráľovská rodina. Tí starší si naliali šampanské, neplnoletí dostali k svojej nevôli len jablkový džús.

„Na našu nepokojnú mládež," predniesol prípitok Finley. „Bez ktorej výstrelkov by sme tu dnes neboli."

„Na nás," zvolali ostatní a štrngli si pohármi.

Rhys dopil pohár a dolial si viac šampanského. „Tak, kedy poviete svojej dcére, že aj vy sa budete brať?" opýtal sa Finleyho a Laelie.

Škriatok odložil pohár. „Keď sa vrátia. Toto je ich moment, nechceme im ho pokaziť."

Laelia sa k nemu súhlasne privinula. Rhys si nemohol nevšimnúť, že namiesto šampanského má tiež v pohári neškodný džús. Nechal si to pozorovanie pre seba.

„Mal by si vydať zákon," navrhla mu položartom Marina, „že ak niekto niečo tají, má nárok držať to v sebe len mesiac. Aby sme predišli ďalším nepríjemnostiam."

„To neznie zle," zamyslela sa Winifred. „Ktovie, čo všetko by sme sa dozvedeli?"

„Vieš, sú niektoré veci, ktoré by som vedieť nechcel. Zopár tajností nikomu z nás neuškodí." Premeral si ich ostražitým pohľadom. „Ale prosím vás, ak viete ešte o nejakej rase, povedzte mi to. Podobné šoky mi nerobia dobre na žalúdok."

Ich malá skupinka vyprskla v smiech.

„Nie, Rhys, prisaháme, už o žiadnej ďalšej rase nevieme," uistil ho Alexander.

„Skutočne nie," dodal Malachiho brat Ralf a exol šampanské.

„Snáď nastanú pokojnejšie časy," zaželala si Winifred. „Nemala som žiadne vízie. Myslím, že si konečne oddýchneme."

Presne to v tej chvíli potrebovali.