Ukradnutý život

16

Evelien s Malachim vyšli na rušnú ulicu veľkého mesta. Ľudia okolo nich prechádzali ako nič, hoci ona mala na sebe stále zbrane a brnenie. Smrteľníci to nevideli.

Zamiešali sa do davu a čakali, či ich niekto bude cez dvere prenasledovať.

Nikto. Boli sami.

S výdychom úľavy vošli do blízkeho nákupného centra, aby im nebola zima. Malachi všade čítal názvy, aby sa zorientoval. „My sme priamo na Ukrajine?" prekvapil sa. Neočakával, že to bude také ľahké.

Evelien prikývla. „Ľvov. Západ krajiny pri hranici s Poľskom," upresnila ich polohu. Raz sem s mladšími valkýrami zašla na nákupy. Bolo to pred tromi rokmi a akosi sa tu už nevyznala.

„To je výborné," povedal nadšene.

„Kde sa to vôbec máme stretnúť?" posadila sa na lavičku, kde obvykle sedávali znudení muži, zatiaľ čo ich polovičky nadšene behali z obchodu do obchodu.

Malachi sa uškrnul. „Za tie roky sme sa s Gabrielom stretli na viacerých miestach. Obvykle sme si vymieňali informácie."

„Ale kde je miesto, kde sa piesok lial a voda sypala?"

V očiach sa mu šibalsky blyslo. „To je iba slovná hračka. Keď sme nedávno niečo hľadali na internete, neustále na nás vyskakoval článok o mieste, ktoré za určitých okolností vyzerá ako z rozprávky. Akoby sa tam piesok lial a voda sypala," vysvetlil jej.

„O čo ide?"

„Počula si už o Klevanskej železnici?"

Zamračila sa. „Asi nie."

„Je tam asi kilometrový úsek, ktorý vyzerá ako tunel, ibaže je tvorený stromami. Nazýva sa aj tunel lásky, často ho navštevujú páriky."

Zamračila sa ešte viac. „Prečo práve tam?"

„Je to bezpečné miesto a o polnoci – neexistujúcom čase – to tam vyzerá strašidelne. Nikto nás nebude otravovať."

„A to nemohol vybrať nejaké normálnejšie mesto? Ja neviem, Stonehenge? Eiffelovka? Atlantída?"

Zasmial sa. „Myslím, že Gabriel rátal s tým, že nás budú hľadať hlavne v Únii, pretože tam sa dá lepšie pohybovať medzi štátmi."

To znelo rozumne. „Fajn, takže kde je to... ako sa to volá?"

„Klevan. Kúsok odtiaľto, dostaneme sa tam za pár hodín. Ale najprv by sme ti mali zohnať vhodnejšie oblečenie." Vstal a z vrecka vytiahol kreditku.

Evelien nadvihla obočie. „Vždy pripravený?"

„Nemáš ani poňatia." Uvoľnene nakráčal do najbližšieho obchodu a ani ona si nevšimla to nebadané napätie v jeho pohľade.

Nakúpili si pár kusov oblečenia a opustili centrum až keď zatvárali. Malachi nechal Evelien samu a prenajal im auto. Len čo sa doň usadili a najedli sa, valkýra v rukách zovrela ťažkú knihu jej rodu. Mala veľkosť encyklopédie a stránky boli zožltnuté a pokrčené. Pôvodne bola viazaná v koži, ale pred pár desaťročiami jej Vollanová dala pevný obal.

„Prečo je pre teba tá kniha tak dôležitá?" zaujímalo Malachiho, ktorý znudene šoféroval po tmavej diaľnici.

Evelien od nej zdvihla pohľad. „Myslím, že nájdem kúzla, ktoré sú na stenách Valhally a tak zistím, čo sa Vollanová pokúša zatajiť. Plus chcem nájsť kúzlo, ktoré mi vráti stratené spomienky."

Pevne stisol volant. „Myslíš, že ich je viac?"

„Netuším. Teda, nemám žiadne výpadky, ktoré by stratu pamäte indikovali, ale nikdy nevieš." Prstami sa pohrávala s okrajmi knihy. „Možno preto som námesačná. Moje podvedomie nezabudlo."