Ukradnutý život

19

Bola inde. Kráčala po vyleštenej drevenej podlahe a väznili ju nepohodlné, stiahnuté šaty. Vlasy mala zložito vyčesané a čímsi prikryté a napriek všetkému sa pohybovala zvláštne ľahko. Nemohla svoje činy kontrolovať, bola len... pozorovateľ. Vo tele niekoho neznámeho.

Okolo nej sa mihali páry mužov a žien v stredovekých róbach a pohybovali sa do rytmu neznámej hudby. Evelien – alebo žena, v ktorej tele bola – prešla k otvorenému oknu, aby sa schladila. Cestou pozdravila niekoľko úplne neznámych osôb. Čo tu robí? Poplietla kúzlo a teraz je uväznená v nejakej pokryteckej groteske?

Zmobilizovala všetky svoje vedomosti a pokúsila sa zorientovať. Z okna uvidela tmavé ulice. Podľa oblečenia a chladného správania ostatných sa zdalo, že je niekde uprostred stredoveku.

V tejto miestnosti bola samá šľachta. Muži si čosi šepkali a ženy klebetili.

Odrazu k nej podišla akási staršia žena v otrasných modrých šatách a po jej boku stál... stiahlo jej hrdlo. Malachi.

Svetlé vlasy mal dlhšie, hnedé oči teplé a príjemné. Jeho oblečenie nepôsobilo tak odpudivo, aj keď v pančuchách – alebo čomkoľvek, čo to bolo – vyzeral mierne komicky. Mal na sebe nenápadný hnedý kabátec a vysoké čižmy.

„Ach, slečna, boli ste tu taká osamotená, že som vám musela priviesť nejakú spoločnosť," začala žena po anglicky a priateľsky sa na ňu usmiala. Evelien sa zdalo, že sú dobré priateľky. „Prosím, dovoľte, aby som vám predstavila Lorda..."

„Pre vás len Malachi, slečna," skočil jej do reči a pobozkal Evelien ruku v rukavičke. Na perách sa mu pohrával pobavený úsmev.

Vystrúhala poklonu.

„Toto je slečna Eva Girouxová, náš hosť až z Francúzska," predstavila ju žena.

„Rada vás spoznávam, pane," povedala pokorne.

„Nestretli sme sa už, slečna?"

Usmiala sa. „Nespomínam si, pane." Podľa jej tónu ho dobre poznala. Evelien to v duchu predýchavala. Nemusela si veľmi lámať hlavu nad tým, o akú Evu sa jedná.

„Nuž, ste v dobrých rukách, Eva. Nechám vás." Neznáma žena sa vzdialila a Eva s Malachim si vymenili veľavravné pohľady.

„Čo keby sme sa šli nadýchať čerstvého vzduchu?" navrhol zdvorilo a ponúkol jej rameno.

„Rada," odvetila slušne a nechala sa odviesť cez tmavé chodby na opustený balkón. Chladný vzduch jej pomohol, konečne sa zhlboka nadýchla. Sotva to však urobila, Malachi ju drsne pritlačil o chladný kameň a pobozkal. Obaja zastonali a primkli sa k sebe tesnejšie. Evelien zaplavili Evine pocity radosti. Pred ním nemala zábrany. Zamotala si prsty do jeho jemných svetlých vlasov a dovolila mu nadvihnúť ju.

Po nekonečných minútach sa od seba zadýchane odtrhli a spokojne sa usmievali. Evelien cítila eufóriu a zvláštnu dôveru. Nebola si istá, ktoré pocity sú jej a ktoré Evine. Alebo v tom nie je rozdiel?

„Chýbala si mi," zašepkal jej do ucha.

„Aj ty mne," priznala, opretá o jeho hruď. „Čo robíš na ostrovoch?"

Rukou jej prechádzal po chrbte. „Mám tu majetky, občas ich chodím kontrolovať. A ty?"

Vzdychla. „Mama tu mala jednanie s vílami, sprevádzam ju. Poslala ma zabaviť sa, nech stále nemyslím len na povinnosti." Odtiahla sa a pozrela mu do tváre. V tých dobách v nej ešte neboli starosti a chlad, ktoré zažívala v dvadsiatom prvom storočí.