Ukradnutý život

27

Stráže pri vchode sotva dávali pozor. Kto by ich už ohrozoval? Nikto ani len nevedel že sú tu, a preto neboli pripravení na bleskový útok odnikiaľ. Fakle, ktoré osvetľovali umelo vytesaný vstup do jaskynného systému v sopke, odrazu zhasli a okolo nich zasvišťal vzduch. O tri sekundy boli v bezvedomí a nad nimi stáli ich premožitelia a oprašovali si ruky.

Gabriel vyšiel spoza kríkov a opäť zapálil fakle. „Dobrá práca. Hor sa do sopky!"

Teraz už bez opatrnosti vbehli dnu. Tam ich žiadne stráže nečakali a dostali sa až ku klzkým, strmým schodom vedúcim do jaskyne nad nimi.

O niečo pomalšie vyšli hore, do oveľa väčšej jaskyne, a tam váhavo zastali. Ich kroky sa ozývali do diaľky a na konci chodby uvideli rovnú stenu s vytesanými otvormi. Zvedavosť ich prinútila obzrieť si ju.

„Sem sa vložia tabuľky," ukázal Malachi na otvor v strede okolo ktorého bolo neznámym jazykom vyryté niečo nezrozumiteľné. „A tamto," ukázal do ďalšej chodby, „sú dvere priamo do hrdla sopky. Tam sú draci."

Evelien doslova cítila, ako veľmi túži rozbehnúť sa tam a navštíviť príbuzných. Všetky svaly mal napnuté. Chytila ho za lakeť. „Malachi, nemôžeš," pripomenula mu, keď na ňu vrhol pohľad zabijaka. „Určite je tam kopa členov Bratstva."

To vedel aj bez nej. Ale jeho rodina... jeho otec, mama, bratia... a sestra. Ako mu len chýbali. Nevidel ich vyše tisíc rokov. Akí sú dnes? Podpísal sa na nich čas strávený v tom ohavnom väzení? Keby mohol len nazrieť... Nebyť jemného dievčenského zovretia na jeho ruke, nič by ho nezastavilo. Netušil, kde Evelien berie tú silu upokojiť ho, ale bol jej za to vďačný. Privinul si ju k sebe, aby sa upokojil. Nešlo to ľahko.

„My postrážime schodisko, choďte," povedal zvyšným štyrom. „Rýchlo!"

Nechali ich tam a len vo svetle ďalších fakieľ hľadali správnu jaskyňu.

Evelien odviedla Malachiho ďalej, aby zmenšila pokušenie, a oprela sa o stenu za nimi. „Je mi to tak ľúto," ospravedlňovala sa. „Kiež by som vedela, ako to všetko zvrátiť."

Pokrútil hlavou. „Čo sa má stať, stane sa, Evelien."

„Ale toto sa nemalo." Odhrnula si z tváre neposlušný prameň tmavých vlasov. „Vzala som ti rodinu, Malachi."

Nepoprel to, aby sa cítila lepšie. Bolesť zo straty svojich najbližších ani po celom miléniu nedokázal stlmiť. Odvrátil pohľad.

Zničene mu vzala tvár do dlaní, stojac na špičkách. „Nájdem spôsob, ako to napraviť," sľúbila mu. „Znova uvidíš svoju rodinu." Urobí čokoľvek, aby uľavila svojmu svedomiu.

Jej slovám už nedokázal veriť. Nádej v ňom umrela pred mnohými rokmi. „Nič mi nedlhuješ, Evelien. Na svete sú aj horšie veci."

Čo je horšie ako prísť o najbližších? „Malachi, počúvaj ma!" Prinútila ho pozrieť jej do očí. Ako valkýra nebola zvyknutá na neistotu a hlavne zlyhanie, aj keď ju pred tým vojvodkyňa varovala. „Ja nie som ako Eva. Som Evelien a ja nezrádzam priateľov. A nikým, absolútne nikým sa viac nenechám manipulovať." To sa radšej zabije.

„Asi by som ti mal niečo povedať," začal neochotne, keď už spomínala manipuláciu. Má právo vedieť o svojej najväčšej slabine. „Vy valkýry nie ste..."

Čokoľvek chcel povedať, nikdy to nedokončil. Pod nimi sa ozval šuchot a pohŕdavý hlas povedal: „Ale to je milé. Posledný drak sa vrátil ku svojim."

Šokovane pozreli pod seba na schody. V spodnej jaskyni stála asi stovka členov Bratstva a mierila na nich ako strelnými, tak aj chladnými zbraňami. Na Evelieninom a Malachiho tele sa objavilo niekoľko červených bodiek z namierených zbraní.