Ukradnutý život

10

„Musíme vypadnúť," zašepkala Marina v momente, keď sa vojvoda stratil v spleti chodieb.

Evelien pokrútila hlavou. „Ja nemôžem. Tento príbeh má nejakú spojitosť so mnou a ja chcem vedieť akú."

„Videla si sa tam na parkovisku? Nevieš sa pri ňom kontrolovať! Napadlo ti, že ak získa tabuľku, sám môže ovládnuť draky? On nie je ten dobrý, Eve, to on je zloduch!"

„Ja viem. A tiež viem, že on tuší, čo sa so mnou deje. Navyše nie som taká blbá, aby som mu v jeho pláne pomohla." Oprela sa a masírovala si krčné svaly. „Pomôžeme mu ukradnúť tabuľky a nájsť pečať, aby sme zastavili Bratstvo a potom si niečo z toho vezmeme, aby draky neoslobodil, ani neovládol."

„No to je geniálny plán, taký jednoduchý," rozčúlila sa upírka. „Nič inteligentnejšie ti nenapadlo? Napríklad vliezť mu do postele?"

Evelien zavrčala. „O tom už nikdy viac nebudeme hovoriť."

„Stále bývaš námesačná, Eve, zabudla si? Stavím svoje zuby na to, že všetko súvisí s drakmi. Hráš v tom nejakú rolu, Evelien. Tak ako Malachi."

„To som už pochopila. A obávam sa, že my dvaja nie sme na rovnakej strane."

„Tak prečo tu ešte zostávame?"

Valkýra sa zamračila. „Teba ten Gabriel vážne desí, čo?"

„Podpálila som mu dom! Čudujem sa, že ma ešte v spánku nezavraždil."

Evelienin morbídny humor valkýr to považoval za vtipné. „Nepripadá mi až taký zlý. Očividne má chrbtovú kosť."

„Iste, škoda len že doma v skrini a nie na sebe. Prečo by sa inak spolčil s tým šialencom Malachim?"

„Viem ako to zistíme." Evelien vstala a skrivila tvár, keď stúpila na zranenú nohu. Našťastie mala ako valkýra vysoký prah bolesti. Zaujímalo by ju, odkiaľ o ňom vie MacDermott.

„Eve?"

Obzrela sa. „Je to tu ako bludisko." Nazrela do chodby, kde zmizol vojvoda. „Marina, ňuchaj!"

„Prosím?" zavrčala upírka urazene.

„Cítiš predsa pachy silnejšie, vyňuchaj ich krv. Niekde sa mali stretnúť."

Marina vošla do chodby. „Uvedomuješ si dúfam, že nie som lovecký pes, však?"

„Proste ich nájdi."

Pomaly sa posúvali chodbami a Marina krčila nos ako nejaký pes, hoci by to Evelien nikdy nahlas nepriznala. „Asi ich mám." Upírka zahla za roh, kde už začuli hlasy všetkých troch mužov. Pritisli uši na dvere.

„... jej sny sú jediným vodítkom," hovoril Malachi. „Len ju musím naučiť vyznať sa v nich."

„Teba počúvať nebude. A čo ak sa o tebe dozvie?" hádal sa s ním Finley.

„Nemá sa ako. Teraz som to ja, kto má nad ňou moc. Nepočúval si ma? Jej podvedomie ju ťahá ku mne. Nevie si pomôcť."

„Malachi, Evelien nie je tvoj nástroj, je to samostatná bytosť," pridal sa Gabriel.

„Je mi to ukradnuté!" Udrel do steny, až dievčatá nadskočili. „Vie, kde je pečať a ja to z nej dostanem po dobrom aj po zlom!"

„Upokoj sa!" okríkol ho vojvoda. „Nedovolím ti ublížiť ani jednej z nich!"

„Tebe sa ja nezodpovedám."

Evelien zatla päste. Čo vie Malachi o jej snoch? Veď ju ani nepozná!